Profesor MUDr. Rastislav Dzúrik, DrSc., prednosta Kliniky farmakoterapie Ústavu preventívnej a klinickej medicíny a prezident Slovenskej lekárskej spoločnosti, čelný predstaviteľ slovenského vnútorného lekárstva, vedúca osobnosť v odbore nefrológia, sa dožil 24. augusta 70 rokov. Toto jubileum zastihlo prof. Dzúrika v plnom zdraví, v neutíchajúcom rozmachu tvorivých síl a intelektu, nabitého pracovnou energiou pri neprerušenom plynulom realizovaní náročných bádateľských projektov a pri organizovaní a vedení našej najväčšej lekárskej profesnej spoločnosti. Slovenskí kardiológovia sa spontánne pripájajú k dlhému radu gratulantov, aby vyjadrili prof. Dzúrikovi svoj blízky vzťah, úctu a obdiv k jeho rozsiahlej doteraz vykonanej práce, ktorá zasahuje tiež do oblasti kardiológie a významne ju obohacuje.

Jubilant sa narodil v Košiciach, maturoval v Bratislave, kde absolvoval Lekársku fakultu Univerzity Komenského v 1953. Aj keď po promócii nastúpil na budujúci sa Ústav všeobecnej a klinickej biochémie LF UK (prednosta prof. R. T. Niederland), na podnet svojho učiteľa nadviazal ihneď od začiatku kontakt s klinickou praxou (pracoval súčasne na II. internej klinike LF UK pod vedením prof. V. Haviara), takže v roku 1957 mohol prejsť na novo zriadenú III. internú kliniku LF UK, ktorej prednostom sa stal prof. Niederland. Klinika sa etablovala v nemocnici na Hlbokej ceste v uprázdnených a zrenovovaných priestoroch po premiestnení II. internej kliniky do areálu na Partizánskej ulici.

O intenzívnej systematickej práci, ktorá je taká charakteristická pre prof. Dzúrika, najlepšie svedčí jeho rýchly odborný a vedecký rast, keď v rokoch 1953 až 1962 atestoval z klinickej biochémie, z vnútorného lekárstva (atestácia I. a II. stupňa) a obhájil kandidátsku dizertačnú prácu na tému: „Príspevok k účinku salyrganu v obličkách“. V roku 1965 sa na Lekárskej fakulte UK habilitoval z vnútorných chorôb a v roku 1973 vyšla jeho doktorská dizertácia ako knižná publikácia v anglickom jazyku. Aj tieto obe práce boli z oblasti nefrológie.

Už v roku 1961 ako zakladateľ a vedúci Katedry pre zdravotníckych laborantov na Ústave pre ďalšie vzdelávanie stredných zdravotníckych pracovníkov sa ujal výchovy biochemických laborantov. V roku 1980 sa stal vedúcim Katedry klinickej biochémie na Inštitúte pre ďalšie vzdelávanie lekárov a farmaceutov a v roku 1983 riaditeľom Výskumného ústavu lekárskej bioniky. Ústav pod jeho vedením čoskoro získal medzinárodnú autoritu. Tu v novom prostredí rýchlym zvládnutím problematiky počítačovej techniky a jej aplikácie naplno vynikli neobyčajné invenčné a realizačné schopnosti prof. Dzúrika. V rámci Výskumného ústavu lekárskej bioniky vytvoril podmienky pre vznik Centra klinickej farmakológie. Vznikol útvar – jediný tohto druhu vo vtedajšej ČSSR, ktorý poskytoval cennú pomoc domácemu farmaceutickému priemyslu pri sledovaní účinkov nových liekov. Jadro tohto Centra tvorí aj dnes podstatnú časť preventívnej a klinickej medicíny.

Publikačná aktivita jubilanta je výnimočná, predstavuje ju viac ako 500 vedeckých prác. Spomenieme aspoň monografie: Enzymológia (1967), Diuretická liečba (spolu s manželkou MUDr. V. Dzúrikovou, CSc.) (1978); Poruchy vnútorného prostredia – diagnostika a terapia (1984), Štandardná klinickobiochemická diagnostika (1990). Do postgraduálnej učebnice (Dieška a kol. Vnútorné choroby) spracoval dve kapitoly Referenčné hodnoty (1987) a Vnútorné prostredie (1988), do knihy prof. Hořejšího Základy biochemie ve vnitřním lékařství, kapitolu Ledviny (1989); do knihy prof. Widimského a kol. Hypertenze kapitolu Diuretická liečba hypertenzie (1987). V poslednom období vyšli: Klinické aspekty skúšania nových liečiv (Niederland, Dzúrik a kol. 1993 „Štandardné terapeutické postupy“, zostavovateľ spolu s Trnovcom 1997 a „Štandardné diagnostické postupy“, zostavovateľ spolu s Trnovcom, 1998).

Už doterajší strohý prierez jeho činnosti presvedčuje, že prof. Dzúrik je všestranne orientovaný biochemik a internista s hlavným zameraním na nefrológiu. V tomto odbore dosiahol prioritné výsledky, a to v oblasti strednomolekulových látok. Na podklade svojich výskumných výsledkov vypracoval koncepciu účinkov strednomolekulových látok v patogenéze renálnej insuficiencie, čo vyvolalo neobyčajný ohlas v zahraničí. Bol poverený funkciou koedítora publikácie Middle molecules in uraemia and other Diseases (1981) a pulikácie Kidney Metabolism and function (1985). Je pochopiteľné, že po tejto prezentácii sa stal členom redakčných rád troch renomovaných nefrologických časopisov: Kidney International, Nephron a Clinical Nephrology. Súčasne bol zvolený za člena European Renal Association a European Dialysis and Transplant Association. Nemecká nefrologická spoločnosť ho v roku 1992 zvolila za člena Gesellschaft für nefrologie.

Vedecké práce jubilanta boli mnohokrát ocenené. Z významných cien treba spomenúť Cenu ministra zdravotníctva (1979), Národnú cenu (1985), Medailu J. E. Purkyně (1985), Cenu prezídia Slovenskej lekárskej spoločnosti (1987).

Plne sa angažoval v Československej a Slovenskej lekárskej spoločnosti (predseda Československej a Slovenskej nefrologickej spoločnosti, člen výborov Spoločnosti klinickej biochémie, Spoločnosti klinickej farmakológie, člen Predsedníctva Slovenskej lekárskej spoločnosti). Od roku 1995 vykonáva funkciu prezidenta Slovenskej lekárskej spoločnosti. Čestné členstvo mu udelili Slovenská lekárska spoločnosť (1994), Česká lekárska spoločnosť J.E. Purkyňe (1996), Slovenská farmaceutická spoločnosť (1998).

Dlhé roky zastával a aj dnes vykonáva, mnohé významné funkcie v rezorte zdravotníctva a školstva. Medzi nimi: predseda Komisie pre liečivá, člen Komisie pre kategorizáciu liečiv, člen Vedeckej rady LF UK, člen Vedeckej rady SPAM-u.

Ako som už v úvode spomenul prof. Dzúrik svoj výskumný záujem nasmeroval aj na kardiologickú problematiku. Osobitne treba vyzdvihnúť jeho práce venované ateroskleróze, a to hlavne zamerané na jej ovplyvnenie či už v rámci primárnej alebo sekundárnej prevencie. Medzi prvými (a to aj v medzinárodnom rozsahu) upozornil na význam trombogenézy v procese aterosklerózy a presadil u nás preventívne podávanie salicylových preparátov v malých dávkach (30 mg resp. 100 mg/deň), keď dokázal, že sú rovnako účinné ako vysoké dávky. Jubilant patrí medzi vedúce osobnosti v oblasti hypertenzie. Tu sa usilujezavádzať nové terapeutické prístupy, venuje sa metabolickým otázkam a homeostáze, v priebehu hypertenzie študuje vzťahy medzi obličkami a hypertenziou, vzťahy medzi diabetom, obličkami a hypertenziou a v poslednom období pozornosť upiera na myokard (jeho morfologické a funkčné narušenia) pri artériovej hypertenzii. Prináša nové pohľady, na srdcovo-cievne choroby z pozície klinického biochemika a nefrológa, naznačuje nové originálne smery vo výskume obehového systému.

Vzťah prof. Dzúrika ku kardiológii sa premieta do kontaktov so Slovenskou kardiologickou spoločnosťou (SKS). Každoročne, a to aj viackrát, aktívne vystupuje na jej odborných podujatiach. Činnosti SKS venuje z pozície prezidenta SLS zvýšenú pozornosť a prejavuje porozumenie pre jej snahy a je vždy pripravený poradiť a pomôcť. V mene slovenských kardiológov si dovoľujem vysloviť presvedčenie, že s jubilantom sa budeme ešte dlhé roky stretávať na pôde SKS, tešiť sa na nové poznatky, ktoré nám vo svojich vynikajúcich prednáškach sprístupní.

V tejto laudácii nie je možné obísť osobnosť akademika Niederlanda, ktorý formoval a všestranne pripravil jubilanta na kariéru vysokoškolského pedagóga, lekára a vedca. Bol to akademik Niederland, ktorý v zložitých spoločenských pomeroch implementoval do našich podmienok nový progresívny prístup v rozvíjaní vnútorného lekárstva vychádzajúci zo vzájomného prelínania, stimulovania a obohacovania experimentálnej a klinickej medicíny. Klinická biochémia bola tou pevnou teoretickou bázou, z ktorej sa odvíjala koncepčne ujasnená výskumná práca v perspektívnych oblastiach vnútorného lekárstva. Akademik Niederland anticipovaním vývojových trendov, cez usmernenie svojich prominentných žiakov, prispel spomedzi slovenských akademických pracovísk tým najvýznamnejším vkladom k rozvoju vnútorného lekárstva u nás. Toto takmer 50-ročné úspešné vytrvalé tvorivé úsilie o prepojenie laboratórnej a klinickej praxe vyústilo do smeru, ktorý dnes môžeme označiť ako „Niederlandova medicínska škola“, a prof. Dzúrik je jej čelným predstaviteľom. Oprávnenosť tohto tvrdenia potvrdzuje predovšetkým skutočnosť, že už v rokoch 1953 – 54 prof. Niederland na Ústave pre všeobecnú a klinickú biochémiu vytvoril skupinu pre výskum tukov – „tukovú“ skupinu, ktorej vedúcim bol vtedajší asistent MUDr. Dzúrik.

Túto vzácnu príležitosť by som chcel využiť tiež na to, aby som pripomenul doposiaľ nepovšimnutú, resp. nezverejnenú skutočnosť o úspešnej spolupráci a blízkych osobných vzťahoch prof. Haviara a akademika Niederlanda s ich pracoviskami. Tieto trvalé priateľské vzťahy, ktorých korene siahajú do čias, keď prof. Haviar a prof. Niederland pracovali na vtedajšej Propedeutickej klinike LF UK (neskôr II. internej klinike) pod vedením prof. Sumbala, posilňovali odborný a vedecký potenciál oboch kliník a prispeli v konečnom dôsledku, ako očakávali obaja prednostovia, k prospechu slovenského vnútorného lekárstva.

Do mnohorozmernej práce, siahajúcej od experimentu cez kuratívnu činnosť k zodpovednej vedúcej organizátorskej práci, želáme prof. Dzúrikovi pevné zdravie, veľa telesných a duševných síl, priaznivú, tvorivú invenciu ako aj spokojnosť a radosť v pracovnom a rodinnom živote.