Zišli sme sa, aby sme si slávnostným spôsobom pripomenuli krásne životné jubileum – 80. narodeniny prof. MUDr. Ivana Šimkovica, DrSc., vynikajúceho predstaviteľa slovenskej a československej chirurgie, bývalého dlhoročného predsedu Spolku slovenských lekárov (SSL) v Bratislave. Je to pre mňa skutočne veľká česť, že sa môžem z mojej funkcie predsedu SSL prihovoriť k jubilantovi v mene všetkých členov nášho Spolku, tohto najstaršieho a najväčšieho združenia lekárov na Slovensku. Pripájame sa aj my k dlhému radu gratulantov, keď tak pred týždňom dôstojným spôsobom urobila Slovenská chirurgická spoločnosť na slávnostnej vedeckej schôdzi za prítomnosti ministra zdravotníctva, dekana Lekárskej fakulty Univerity Komenského, riaditeľa Slovenskej postgraduálnej akadémie medicíny a ďalších predstaviteľov nášho odborného života. Vyčerpávajúco, esejistickým spôsobom zhodnotili život, dielo a osobnosť prof. Šimkovica prof. MUDr. M. Schnorer, DrSc. a prof. MUDr. Siman, CSc. Oba tieto príspevky budú publikované a sú cenným príspevkom k poznaniu historického vývoja slovenskej chirurgie a obzvlášť slovenskej srdcovej a cievnej chirurgie. Aj ďalší slávnostní rečníci vo svojich zdraviciach okrem odborného, vedeckého a pedagogického profilu vyzdvihli vzácne ľudské vlastnosti jubilanta: skromnosť, pracovitosť, húževnatosť, mravnosť. Hodnota týchto vlastností vystupuje ostro do popredia práve dnes na pozadí morálnej a hodnotovej krízy, v ktorej sa súčasná slovenská spoločnosť nachádza a ktorá, žiaľ, neobišla ani zdravotníctvo.

Už pred desiatimi rokmi pri 70-tinách prof. Šimkovica som sa vo svojom vystúpení zamýšľal nad spoluprácou kardiológa a kardiochirurga. Dovoľte mi, aby som sa k tejto stále „zelenej“ téme vrátil. Dôvody sú prosté a viaceré. Mal som to veľké šťastie, že som mohol bezprostredne 12 rokov spolupracovať vo svojej funkcii prednostu Kardiologickej kliniky s prof. Šimkovicom. Stalo sa to roku 1979, kedy sa utvoril Ústav kardiovaskulárnych chorôb (ÚKVCH) a prof. Šimkovic sa stal prednostom Kliniky kardiovaskulárnej chirurgie tohto ústavu. Vytvorenie prvého zariadenia tohto druhu na Slovensku je medzníkom v ďalšom vývoji slovenskej kardiológie ako celku. Ústav podmienil tiež zrod prvej špecializovanej Kliniky kardiovaskulárnej chirurgie a Kliniky kardiológie vo vtedajšom Československu. Počas týchto rokov, v ktorých sme súčasne viedli obe tieto kliniky, som mal možnosť zblízka spoznať prof. Šimkovica. V tomto období, keď ÚKVCH prebral zodpovednosť za rozvoj našich odborov, za postgraduálnu výchovu, za kardiovaskulárny výskum, sa hľadali nové cesty, nové metódy práce a riadenia. Vtedy sa v plnom význame slova vytvárala a aj sa dotvorila a vyprofilovala špecializačná a obsahová náplň kardiochirurgie a kardiológie. V každodennej previazanosti odbornej činnosti pracovníkov oboch špecializácií, keď sa táto činnosť stáva samozrejmou, všednou a plynie v dennom pracovnom režime akosi automaticky, bez toho, že by sme si ju uvedomovali, najlepšie vystupuje do popredia chirurgicky všestranná rozkošatená osobnosť prof. Šimkovica.

Spolupráca kardiológa a kardiochirurga je jedinečná a pre pacienta s chorým srdcom ničím nenahraditeľná, osudovo dôležitá, pretože rozhoduje o jeho ďalšom živote. Spolupráca, ako ju jubilant pochopil a k nej pristupoval, znamená v skutku spoločnú prácu, spoločné snaženie o čo najtesnejšie zblíženie odborov vedené úsilím smerujúcim k jedinému spoločnému cieľu – k záchrane ľudského života, k zlepšeniu zdravotného stavu a v optimálnom prípade k prinavráteniu zdravia, a to bez očakávania osobného prospechu, bez vyzdvihovania, vyvyšovania dôležitosti jedného odboru oproti druhému, tobôž bez nadradenosti ich jednotlivých predstaviteľov. Spolupráca kardiológa a kardiochirurga sa nemá obmedzovať iba na tradičný spoločný kardiologický a kardiochirurgický seminár, kde sa indikuje alebo kontraindikuje chirurgický výkon, má oveľa väčšie a hlbšie dimenzie. Pokroky v invazívnej a neinvazívnej diagnostike, vo farmakologickej, ale predovšetkým inštrumentačnej liečbe cestou intervenčnej katetrizácie, pokroky v kardiochirurgickej liečbe, anesteziológii, pooperačnej starostlivosti, resuscitácii a rehabilitácii kladú veľké vedomostné a metodické požiadavky (teoretické a praktické) na kardiológa a kardiochirurga. Vedú ich k spolupráci, ktorá sa trvalo, neprerušene, dňom i nocou uskutočňuje na rôznych úrovniach až dovtedy, kým sa zdravotný stav chorého nevyrieši. Vzájomná podmienenosť a prepojenosť oboch týchto klinických odborov je jasná a zákonitá. Ich obojstranná väzba musí byť pevná, smerujúca k čo najtesnejšiemu vzájomnému spojeniu, z ktorého oba odbory navzájom profitujú.

Kardiológ pracujúci v špecializovanom centre musí teoreticky zvládnuť problematiku kardiochirurgickej liečby, zložité otázky súvisiace s mimotelovým obehom, prakticky zvládnuť na vysokej úrovni katetrizačnú a punkčnú techniku, prevádzku monitorovacích systémov, počítačov, základy cievnej chirurgie, získať erudíciu v resuscitácii a reanimácii, v krátkodobej a dlhodobej pooperačnej starostlivosti. Kardiochirurg naopak, musí vniknúť do problematiky funkčného vyšetrenia cirkulácie, diagnostiky invazívnej, ale aj neinvazívnej, teraz reprezentovanej predovšetkým echokg, musí sa vedieť orientovať v zásadách konzervatívnej liečby kardiovaskulárnych chorôb, rehabilitácie a posudkových problémov, ovládať zásady psychosociálnych vzťahov. Až keď kardiológ a kardiochirurg vytvoria zohratý „team work“, keď dosiahnú ideový (teoretický) a pracovný (praktický) súzvuk, až vtedy môžu dospieť k výborným výsledkom.

V Slovenskom ústave srdcových a cievnych chorôb (SÚSCH), ako v jedinom komplexnom pracovisku tohto typu na Slovensku, sú vytvorené možnosti úzkej dennej spolupráce kardiológov a kardiochirurgov, angiológov a cievnych chirurgov. Ich spoločnou úlohou v našich špecifických podmienkach je túto spoluprácu naďalej zveľaďovať a tak plynule nadväzovať aj v ďalších rokoch na inšpirujúcu spoluprácu zakladateľskej generácie slovenských kardiológov a kardiochirurgov. K nej patrí jednoznačne aj prof. Šimkovic, ktorý v tomto smere vykonal priekopnícku prácu.

Táto moja laudácia by nebola úplná, keby som tu neuviedol niektoré údaje z bohatého a plodného života prof. Šimkovica. Jubilant sa narodil v Senici nad Myjavou 28. júna 1919. Roky dospievania strávil v  rodisku a v Bratislave. Maturoval v Malackách v roku 1938 a v tom istom roku sa zapísal na Lekársku fakultu SU v Bratislave, ktorú dokončil promóciou 30. júna 1944. Hneď po promócii začal pracovať na I. chirurgickej klinike LF pod vedením prof. Čárskeho, pričom už v začiatku sústredil svoju pozornosť na vaskulárnu chirurgiu, ktorú na klinike v povojnovom období rozvíjali vtedajší docenti Viliam Chorvát a Andrej Kukura. Keď sa vytvorila v zoštátnenej Evanjelickej nemocnici na Partizánskej ulici II. chirurgická klinika (oficiálne otvorenie 1. mája 1951), ktorej prednostom sa stal doc. K. Šiška, prešiel sem dr. Šimkovic pracovať spolu s dr. Kostolným, dr. Kratochvílom, dr. Pappom a dr. Pivkovou, pretože na II. chirurgickej klinike sa rozvíjala spolu s hrudnou chirurgiou najmä kardiochirurgia, a tá bola životným cieľom jubilanta. Systematická práca kliniky v oblasti chirurgie srdca a ciev priniesla o krátky čas prvé úspechy: operácie konstriktívnej perikarditídy, otvoreného ductus Botalli, operácie mitrálnej stenózy zatvorenou cestou. V roku 1953 sa začali v USA operovať srdcové chyby pomocou mimotelového krvného obehu. Tejto problematike, znamenajúcej prevrat v kardiochirurgii, sa začal v zápätí Dr. Šimkovic intenzívne venovať. V tomto období bol v roku 1957 menovaný za docenta chirurgie. Práca bola úspešná a spolu a s Ing. Bolfom vyvinul originálny prístroj pre mimotelový obeh s membránovým čerpadlom, ktorý uviedli v roku 1958 do klinickej praxe úspešnou operáciou defektu predsieňového septa u 8-ročného chlapca – o rok neskôr, v roku 1959, spolu s dr. Hubkom ako prví v Československu vykonali úspešnú operáciu mitrálnej stenózy na otvorenom srdci. Operáciami mitrálnej stenózy za kontroly zraku sa II. chirurgická klinika LFUK zaradila medzi prvé pracoviská v Európe. Výsledky tejto novátorskej práce boli náplňou kandidátskej dizertačnej práce a monografie: „Metodika a prístroje pre mimotelový obeh krvi“, vydanej SAV v roku 1961, ktorej spoluautorom bol Ing. Bolf. Skúsenosti s mimotelovým obehom krvi v praxi kardiovaskulárneho pracoviska sú obsahom jeho doktorskej dizertačnej práce, ktorú obhájil v roku 1964 a následne zverejnil v 1966 v monografii „Mimotelový obeh a chirurgia srdca“. Ešte pred tým, v roku 1964, ako prvý na Slovensku implantoval pomocou torakotómie prvý kardiostimulátor. Profesorom chirurgie bol doc. Šimkovic menovaný v roku 1967 a od 1. apríla 1968 sa stal prvým prednostom Chirurgickej kliniky vtedajšieho Inštitútu pre ďalšie vzdelávanie lekárov a farmaceutov (ILF). Študijný pobyt v USA absolvoval na rozhraní rokov 1966 a 1967 v Houstone u vedúcich svetových kardiochirurgických osobností – prof. De Bakeyho, prof. Cooleyho. Po návrate vytvoril na chirurgickej klinike ILF vynikajúci kardiochirurgický tím. Spolu so svojimi najbližšími spolupracovníkmi, MUDr. M. Hubkom, DrSc, a doc. MUDr. Smrečanským sa úspešne venoval tak kardiochirurgii dospelého, ako aj detského veku; operoval získané a vrodené chyby, robil náhrady chlopní. V novembri 1969 ako prvý v Československu vykonal aorto-koronárny by-pass. Svetovú prioritu majú práce prof. Šimkovica a  dr. Hubku, (ktorý metodiku vyvinul) o použití chlopňových homotransplantátov v nahradzovaní abnormálnej mitrálnej a tiež aortovej chlopne.

Dnes už definitívne vieme, hoci v čase zrodu to boli predovšetkým predpoklady a nádeje, že vytvorenie Ústavu kardiovaskulárnych chorôb, ktorému impulz dali akademik Šiška a prof. Haviar a realizovali ho akad. Matejíček a doc. MUDr. Schneider, CSc. ako zodpovední riadiaci pracovníci rezortu, bolo šťastným a prezieravým krokom v súlade so svetovým trendom postupnej špecializácie kardiochirurgie a kardiológie. Prof. Šimkovic, ako som už spomenul, bol menovaný prvým prednostom Kliniky kardiovaskulárnej chirurgie a vedúcim Subkatedry kardiochirurgie ILF. Na čele Kliniky a Subkatedry stál až do roku 1990. Do tohto posledného obdobia spadá zintenzívnenie vývoja vlastných biologických chlopní, rozpracovanie metódy perikardiálnych chlopňových štepov. V podmienkach ústavu sa pod prezieravým vedením prof. Šimkovica naplno rozvinula slovenská kardiochirurgia, rozširovala sa paleta výkonov, zintentívnala sa výchova ďalších odborníkov – kardiochirurgov, čo bol predpoklad na zriadenie kardiochirurgických pracovísk v Banskej Bystrici a v Košiciach. Osobitnou zásluhou prof. Šimkovica je jeho rozhodujúci podiel na vývoji slovenskej detskej kardiochirurgie. Nielenže sám sa najväčšou mierou zaslúžil o jej budovanie, ale výborne pripravil svojich žiakov pre toto náročné pole kardiochirurgie, ktorá sa teraz nadmieru úspešne rozvíja v Detskej fakultnej nemocnici v Bratislave. Bohaté celoživotné skúsenosti všestranného kardiochirurga dôstojným spôsobom odovzdal odbornej verejnosti v prvej slovenskej monografii takéhoto zamerania „Chirurgia srdca“. Prof. Šimkovic patrí tiež medzi zakladateľské osobnosti cievnej chirurgie na Slovensku, ako prvý na Slovensku (1967) zaviedol použitie venózneho štepu pri aortofemorálnom a femoropopliteálnom by-passe. Vychoval generáciu súčasných aktívnych cievnych chirurgov, ktorým je zverená zodpovednosť za ďalší vývoj cievnej chirurgie, ako nového špecializačného odboru chirurgie.

Rozsiahla pracovná aktivita prof. Šimkovica sa nedá vtesnať do časovo obmedzeného príspevku. Bude jej treba venovať oveľa väčší priestor. Nemožno však nespomenúť jeho 22-ročnú funkciu hlavného chirurga, keď usmerňoval a strážil úroveň chirurgie na Slovensku, rozsiahlu publikačnú činnosť – viac ako 200 prác v domácom a zahraničnom písomníctve, ktoré dokazujú, že prof. Šimkovic je všestranná chirurgická osobnosť. Nezastupiteľný je jeho podiel na odbornej a vedeckej výchove slovenských chirurgov.

Celý život prof. Šimkovica je svedectvom, že poctivá, svedomitá práca, neokázalé vystupovanie s dodržiavaním mravných zásad vštepených citlivou, ale dôslednou rodinnou výchovou založenou na zásadách kresťanského humanizmu sa presadí a dosiahne uznanie aj v neprajných až nežičlivých spoločenských pomeroch. Myslím si, že toto je najžiarivejšií príklad a najaktuálnejší odkaz hodný obdivu, úcty a nasledovania. Toto je posolstvo, ktoré nám prof. Šimkovic odovzdáva.

Som presvedčený, milý Ivan, že vzhľadom na Tvoju telesnú a duševnú sviežosť odolávajúcu rokom sa budeme ešte dlho stretávať a tešiť z Tvojej spoločnosti, keď s typickým úsmevom a temperamentom nám budeš odovzdávať svoje odborné vedomosti, poznatky a životné skúsenosti.

Ad multos annos, cari amici!