K dnešnému príspevku ma inšpirovali prednášky, v ktorých sa objavovali názvy „aortový/aortálny“ a „transezofágový/transezofageálny“. Nič svetoborné, predsa však podľa môjho názoru vyžadujúce si trocha vysvetlenia a usmernenia. Samozrejme, podľa odbornej literatúry.

Synonymum ku gréckemu slovu aorta je slovenské slovo srdcovnica, pre ezofágus pažerák (1). Literatúra uvádza, že v tele je valva aorte (ale aj valva aortica) a valva trunci pulmonalis (ale aj valva pulmonaria, valva pulmonalis) (2, 3). Len na okraj: ani samotná latinská terminológia nemá vo veci jasno, lebo iný zdroj nepozná termín valva, ale len názov valvula (valvula aortae, valvula arteriae pulmonalis) (4).

Prídavné mená, vzťahujúce sa na niečo, sa od slov cudzieho pôvodu odvodzujú pomocou prípony –álny. Napríklad ren – renálny (nie renový), apex – apikálny (nie apikový), hepar – hepatálny (nie hepatový), trachea – tracheálny (1). Pravidlá slovenského pravopisu ponúkajú aj tvar tracheový – k tomu ďalej (5). Tvorba prípony principiálne vychádza z latinských adjektív (s príponou –alis) s ich prepisom do slovenčiny s príponou –álny (napríklad colica renalis – renálna kolika, infarctus apicalis – apikálny infarkt, cartilago trachealis – tracheálna chrupka). Je samozrejmé, že uvedené latinské (respektíve grécke) názvy majú aj svoje slovenské synonymum. Tak hovoríme o obličkovej kolike, hrotovom infarkte alebo priedušnicovej chrupke. Prípadne môžeme hovoriť o infarkte hrotu alebo chrupke priedušnice (ak použijeme nepriamy prívlastok).

Pre aortu a ezofágus existuje aj slovenské pomenovanie – srdcovnica, respektíve pažerák. Doslovný („tvrdý“) preklad do slovenčiny by teda mal byť: chlopňa srdcovnice (rovnako chlopňa pľúcnej artérie, prípadne chlopňa pľúcneho kmeňa), prípadne srdcovnicová chlopňa. Rovnako (cez)pažeráková echokardiografia.

Uvedený príspevok nepíšem preto, aby sme boli za každú cenu čo najslovenskejší. Práve naopak, zdá sa mi, že tvorcovia tvarov „aortový“ a „transezofágovy“ v horlivosti predbehli samotného Štúra. Asi by nešlo dobre „do ucha“, ak by prednášajúci hovoril o nedostatočnosti chlopne pľúcneho kmeňa, alebo o zúžení chlopne srdcovnice. Oveľa prirodzenejšie znie: insuficiencia pulmonálnej chlopne alebo stenóza aortálnej chlopne (uvedené názvy vôbec nie sú v rozpore s pravopisom). Z uvedeného vyplýva, že adjektívum odvodené od pôvodne latinského adjektíva má v slovenčine koncovku –álny (–álna, –álne).

Pre slovo aorta (tak ako pre slovo trachea) existuje v literatúre koncovka –álny, ako aj koncovka –ový (5). Pravdepodobne preto, lebo autori považujú uvedené slová za zdomácnené. Preto názov aortový (alebo tracheový) nemožno (súdiac presne podľa platných pravidiel) považovať za nespisovný. V odbornej slovenskej literatúre sa tvar „aortový“ používa (6), posledná verzia Medzinárodnej klasifikácie chorôb (korigovaná B. a P. Finďom, ktorých možno považovať za predstaviteľov spisovnej slovenčiny) uvádza pod kódom I 06 „Ochorenia aortálnej chlopne“ (7). Pravidlá slovenského pravopisu (6) tvoria jazykovedci, ktorí nemusia vždy úplne vycítiť nuansy odborného názvoslovia. Myslím si, že ich v tomto prípade (keď je základom latinské názvoslovie) nevycítili vôbec. V slovenskom medicínskom názvosloví treba preto postupovať veľmi jednoducho (a najmä prirodzene): slovenské adjektíva, odvodené od latinských adjektív (končiacich na –alis) majú koncovku –álny(a, e). Napríklad aortálna chlopňa, nodálna tachykardia, apikálny infarkt, transezofageálna echokardiografia. Ak chce byť autor čo najslovenskejší, môže použiť aj koncovku –ový (á, é). Nie však v spojení s cudzím (tu gréckym) základom (ako je to v prípade neprirodzene a umelo znejúceho slova aortový, prípadne tracheový), ale so slovenským základom slova. Napríklad srdcovnicová výduť, pažerákové zúženie, obličková kolika, priedušnicová chrupka, a podobne. Je to presne tak isto, ako v často používaných slovách v kardiológii v posledných rokoch: existuje predsa kardiálna insuficiencia aj srdcová nedostatočnosť (pritom obe slovné spojenia sú spisovné).

Na záver osobné vyznanie: Na poslednom zjazde som cítil, že v slovenskej kardiológii začali viať priaznivé vetry. Mnohí majú správne napnuté plachty a dobrý smer – a to ma úprimne teší. Verím, že uvedeným príspevkom tiež aspoň trocha prispejem k ďalšiemu rozvoju nášho odboru.

MUDr. Jozef Beňačka
Oddelenie funkčnej diagnostiky NsP, Piešťany