SLEDOVANIE ÚČINKU MÄKKEJ PITNEJ VODY NA DNA ENDOTELOVÝCH BUNIEK AORTY METÓDOU JEDNOBUNKOVEJ GELOVEJ ELEKTROFORÉZY. PILOTNÁ ŠTÚDIA.

Bada V, Kucharská J, Sumbalová Z, Gvozdjáková A, Dušinská M.

III. interná klinika LFUK, Farmakobiochemické laboratórium, ÚPKM Bratislava

Známe rizikové faktory (RF) dokážu objasniť len asi 60 % všetkých KVS príhod. K potenciálnym RF epidemiologického významu patrí vplyv mäkkej pitnej vody, charakterizovanej nízkou koncentráciou Ca a Mg. V našich predchádzajúcich sledovaniach sme potvrdili, že mäkká pitná voda nezávisle od príjmu Ca a Mg potravou, signifikantne zvyšuje spotrebu kyslíka, zvyšuje tvorbu reaktívnych foriem kyslíka a znižuje hladiny prirodzených antioxidantov.

Cieľom našej práce bolo overenie, či pitie mäkkej pitnej vody môže ovplyvniť DNA endotelových buniek.

Metodika: Potkany kmeňa Wistar boli kŕmené štandardnou peletovou laboratórnou potravou so stabilným obsahom vápnika, horčíka a pre potkana esenciálnych vitamínov (A, E, D). Jediným rozdielom medzi kontrolnou (K) a pokusnou (P) skupinou zvierat bola odlišná tvrdosť vody. K skupina pila bratislavskú vodovodnú vodu (vz Sihoť) c. tvrdosť 70,84 mg/l. P skupina vodu tvrdosti vodovodnej vody zo Štrbského Plesa 5,62mg/l. Po uplynutí troch týždňov sa zvieratám v thiopentalovej anestéze odobrali srdcia spolu s aortou. Endotelové bunky sa po izolácii podrobili lýze a v ich jadrách v alkalickom prostredí došlo v mieste lézie k odvinutiu DNA. V elektrickom poli sa poškodené miesta deformujú v závislosti od stupňa narušenia (fenomén kométy), ktorý je možno kvantifikovať fluorescenčným mikroskopom (5 st. podľa Colinsa).

Výsledky: V skupine P, ktorá pila mäkkú pitnú vodu sa zaznamenalo signifikantne viac poškodení DNA ako v skupine K (p < 0,05). Výsledky sú predbežné, vyžadujú ďalšie sledovanie.

Práca je súčasťou grantovej výskumnej úlohy VEGA: Účinky biologicky aktívnych látok na srdcový sval. Zodp. rieš. Bada V.

PĽÚCNA EMBÓLIA, NEZVYČAJNÝ KLINICKÝ PRIEBEH A ZDROJ EMBOLU

Belicová M, Drozdová D, Dvorský J, Mokáň M.

I. interná klinika MFN, Martin

Úvod: Pľúcna embólia (PE) je jednou z najčastejších akútnych kardiovaskulárnych príhod a častou príčinou smrti vo všetkých vekových skupinách. Napriek dostupným vyšetrovacím metódam sa aj dnes klinicky diagnostikuje len asi 30 % PE, pričom je dôležité, že úmrtnosť nepoznanej a teda neliečenej PE je 30 %, zatiaľ čo poznanej a správne liečenej PE je pod 30 %. Zdrojom embolu je vo väčšine prípadov trombóza hlbokých žíl dolných končatín, zriedkavejšie pravé srdce. U predisponovaných jedincov môže byť zdrojom embolu trombóza žíl horných končatín.

Cieľ: Popisujeme prípad 26-ročného muža bez závažného ochorenia v anamnéze, ktorý bol prijatý na pľúcne oddelenie v spádovej nemocnici pre recidivujúcu pleuropneumóniu vľavo. Pre pozitivitu Mantoux II bolo vyslovené podozrenie na špecifický pôvod a bol liečený antituberkulotikami a kortikoidmi. Počas liečby kortikoidmi došlo k opuchu ľavej HK, pacient bol po mesačnej liečbe preložený na našu kliniku pre tento opuch a subfebrility, ktoré nezodpovedali pľúcnemu nálezu. Perfúznou scintigrafiou potvrdzujeme pľúcnu embóliu. Sonograficky a flebografiou potvrdzujeme zdroj embólie – trombózu v. subclavia , axillaris a brachialis vľavo. Súčasne odhaľujeme syndróm krčného rebra vľavo. Vzhľadom na atypický nález trombózy aj keď v predisponovanom teréne vyslovujeme podozrenie na vrodený trombofilný stav. U pacienta potvrdzujeme heterozygotný výskyt génu pre Protrombín 21010A.

Metódy a výsledky: V práci demonštrujeme jednotlivé výsledky u pacienta: ECHO, SONO žíl horných končatín, flebografiu horných končatín, angiografiu aortálneho oblúka, perfúznu scintigrafiu pľúc a výsledky vyšetrení na trombofilný stav.

Záver: Pľúcna embólia je aj dnes napriek dostupným vyšetrovacím metódam značne poddiagnostikovaná. Podieľa sa na tom významne klinický priebeh, ktorý môže byť značne variabilný. V súlade s literárnymi údajmi, ak príde na vyšetrenie mladý jedinec s bolesťami na hrudníku, vylučuje sa len infarkt myokardu, ostatné, aj pleurálne príčiny bolesti sa podceňujú. U mladých jedincov môže byť jediným klinickým príznakom PE pleurálna bolesť. Súčasne v tomto období EKG aj ECHO je negatívne. Pleuropneumónia sa vyvíja najskôr za 72 hodín. Čoraz častejšie sa stretávame s pacientmi, ktorí pri nekompletnej žilovej trombóze nemajú opuch končatiny. V nami popisovanom prípade ide o vrodene predisponovaného jedinca, kde na začiatku bola podcenená anamnéza a pravdepodobne liečba kortikoidmi provokovala progresiu trombózy žíl HK ktorá v úvode bola zdrojom sukcesívnej embolizácie do pľúc.

REINERVÁCIA TRANSPLANTOVANÉHO SRDCA Z POHĽADU ANALÝZY SRDCOVÉHO RYTMU

Bernát V, Goncalvesová E, Fabián J.

SÚSCH, Bratislava

Parametre variability srdcovej frekvencie (HRV) patria k dôležitým ukazovateľom modulačného stavu vegetatívneho nervového systému. Pacienti po ortotopickej transplantácii srdca (HTx) sú ideálnym klinickým modelom na štúdium HRV v denervovanom srdci.

Vyšetrili sme 43 pacientov (z toho 6 žien) vo veku 21 až 66 rokov (priemerne 47 ± 12 rokov) od 1 do 13 rokov po HTx (priemerne 5 ± 3 roky). Kontrolnú skupinu tvorilo 5 zdravých osôb (3 ženy) vo veku 18 až 42 rokov (32 ± 9 rokov). Sledovali sme parametre časovej (štandardnú deviáciu normálnych RR intervalov – SDNN) a frekvenčnej domény (nízkofrekvenčná zložka – LF, vysokofrekvenčná zložka – HF).

SDNN bola 72 ± 22 ms (priemer ± SD) vs. 152 ± 49 ms u pacientov po HT oproti kontrolnej skupine. LF bola 4,6 ± 2,8 ms vs. 30 ± 7,4. HF bola 5,4 ± 3,1 ms vs. 17 ± 5,3. Pomer oboch zložiek (LF/HF) bol 0,9 ± 0,5 vs. 1,9 ± 0,35 (p < 0,01). Zaznamenali sme štatisticky signifikantný vzostup hodnôt SDNN v závislosti od času po HTx (r = 0,30, p = 0,044). Parametre frekvenčnej domény (LF a HF) vykazovali trend vzostupu hodnôt (r = 0,27, p = 0,07 a r = 0,24, p = 0,11).

Záver: Možno konštatovať výrazne znížené ukazovatele ako časovej, tak aj frekvenčnej domény HRV u pacientov po HTx oproti zdravým jednotlivcom. Vzostup hodnôt SDNN, LF a  F odráža postupnú reinerváciu srdca, pričom sa zdá, že v reinervácii dominuje sympatiková zložka.

MULTICENTER STUDY OF SEPTAL ATRIAL PACING TO PREVENT RECURRENT ATRIAL FIBRILLATION (SAPRAF): STUDY DESIGN AND PRELIMINARY RESULTS

Buckingham T, Kaliská G, Bergovec M, Mirat J, Margitfalvi P, Loeffler S, Urban L, Lukač P, Hatala R.

Slovak Cardiovascular Institute, Bratislava, NsP F. D. Roosevelta, Banská Bystrica

Dubrava University Hospital, Zagreb, Croatia

The incidence of atrial fibrillation (AF) is growing worldwide and producing significant morbidity and mortality. Biatrial pacing has been shown to reduce AF and we hypothesized that pacing the atrial septum using an active fixation lead would produce a similar result by pacing both atria simultaneously. We designed a prospective, randomized trial of atrial septal pacing vs standard right atrial appendage pacing. After randomization, pts receive a dual chamber rate responsive device (DDDR) capable of mode-switching and with advanced telemetry features (Trilogy DR +, Affinity, St. Jude Medical). Devices are programmed in a standardized manner. To be eligible, a patient must have a conventional indication for a permanent pacemaker and a risk factor for AF. The endpoints include time to first episode of AF, frequency of AF episodes, and AF burden.

The calculated sample size of this study is 70 and 20 pts have been enrolled so far. No patient has experienced lead related complications, although 1 patient has developed chronic AF, which prevents accurate assessment of atrial lead function.

Conclusions: Implantation of an atrial active fixation lead on the atrial septum is feasible and safe. The SAPRAF study will provide data on the safety and efficacy of this approach for the prevention of AF in pacemaker patients at risk.

UZÁVER HLAVNÉHO KMEŇA

Čurilla E, Fischer V, Fridrich V.

Kardiocentrum, Košice, SÚSCH, Bratislava

Liečba choroby hlavného kmeňa (LKA) pôvodne mala len jednu alternatívu. Pokrok v PCI má za následok rozšírenie liečebných možností s akceptovateľnými výsledkami. Je prezentovaný prípad prvého pacienta na Slovensku s uzáverom hlavného kmeňa liečeného oboma revaskularizačnými možnosťami.

54-ročný pacient s anamnézou arteriálnej hypertenzie a opakovaných infarktoch myokardu v anteroseptálnej oblasti bol invazívne vyšetrený po neúspešnej trombolýze s klinickým obrazom poinfarktovej anginy pektoris s nálezom uzáveru HK a funkčnej skupiny III – IV NYHA. Pacient sa podrobil embolectomii a. iliaca com. 1.dx a neskôr prekonal CMP. Následne bol vykonaný CABG off pump na RIA. Pri rekoronarografii z dôvodu IAP zistený uzáver bypassu, preto PTCA rekanalizovaný HK. Pri opakovanej IAP zistená restenoza a vykonaná rePTCA s naložením T stentu. Po výkone je pacient limitovaný kladikačnými bolesťami DK pri uzávere a. iliaca com.vpravo. Pacient sa vrátil do svojho pôvodného zamestnania.

Autori analyzujú liečebnú stratégiu v tomto neobvyklom klinickom prípade dokumentujúc potrebu otvorenej a transparentnej kooperácie kardiológa a kardiochirurga v hľadaní optimálnej liečebnej stratégie v konkrétnych podmienkach.

NATRIURETICKÉ PEPTIDY (ANP, BNP) A ENDOTELÍN-1 V KRVI U KARDIOCHIRURGICKÝCH PACIENTOV S NÍZKOU EJEKČNOU FRAKCIOU ĽAVEJ KOMORY

Daňová K, Pecháň I, Olejárová I, Fisher V.

SÚSCH, Bratislava

Vazoaktívne peptidy – natriuretické peptidy typu A a B (ANP, BNP) a endotelíny (ET) hrajú dôležitú úlohu v udržiavaní vodno-soľnej rovnováhy a kontrole tlaku krvi. Kardiálne natriuretické peptidy sú známe svojimi priaznivými, kompenzačnými schopnosťami – systémovou arteriálnou vazodilatáciou, natriurézou, diurézou, inhibíciou renínového systému a sympatikového nervového systému. Pôsobia proti objemovému preťaženiu organizmu, hypertenzii a excesívnej vazokonstrikcii.

ET-1, produkovaný hlavne cievnym endotelom, má vazokonstrikčné, inotropné a mitogénne účinky.

Cieľom našej práce bolo zistiť vplyv zložitejších kardiochirurgických výkonov na hladiny natriuretických peptidov a endotelínu-1 u pacientov so zníženou ejekčnou frakciou ľavej komory.

Súbor pacientov a metódy: 8 pacientov (6 – ICHS, 2 – stenóza aortálnej chlopne) s nízkou ejekčnou frakciou ľavej komory (22,8 ± 0,74 %) sa podrobilo kardiochirurgickému výkonu v umelom krvnom obehu. Pred výkonom a v 1., 3., 5.a 7.pooperačný deň sa odobrali vzorky centrálnej žilovej krvi a vyšetrili sa hladiny natriuretických peptidov a endotelínu-1.

Výsledky a záver: Na základe predbežného vyhodnotenia získaných výsledkov sme zistili, že hladiny BNP a ET-1 boli najvyššie prvý deň po kardiochirurgickom výkone, nasledujúce dni klesali, 7.deň boli však stále vyššie ako pred operáciou. Hladiny ANP po počiatočnom poklese prvý deň po kardiochirurgickom výkone dosiahli maximum 3.deň, potom postupne klesali na hodnoty nižšie než pred operáciou. Malý počet pacientov v súbore nám neumožňuje robiť definitívne závery, uvažujeme o vplyve faktorov neuroendokrinnej rovnováhy, farmakoterapie a operačného stresu.

Štúdia sa uskutočnila s podporou grantu RVT 21-06-05.

PREVALENCIA ŤAŽKEJ GLOBÁLNEJ SYSTOLICKEJ DYSFUNKCIE ĽAVEJ KOMORY A ODHAD POTREBY VYŠETROVANIA VIABILITY MYOKARDU

Dúbrava J, André I, Remišová S.

Oddelenie funkčnej diagnostiky, NsP Petržalka, Bratislava, IV. interná klinika LF UK, NsP Petržalka, Bratislava

Cieľ: 1. Zistiť prevalenciu ťažkej globálnej systolickej dysfunkcie ľavej komory (ĽK). 2. Odhadnúť potrebu vyšetrovania viability myokardu ĽK v súbore všetkých echokardiograficky vyšetrených pacientov za rok.

Súbor a metodika: Súbor tvorilo 2167 echokardiograficky vyšetrených dospelých pacientov v NsP Petržalka r. 2000. Ťažkú globálnu systolickú dysfunkciu ĽK sme definovali ako EF ĽK ? 30 %. Dolnú hranicu odhadu potreby vyšetrení viability sme stanovili podielom počtu pacientov, u ktorých sme r. 2000 vyšetrili viabilitu myokardu, a celkového počtu pacientov súboru. Hornú hranicu sme definovali podielom počtu pacientov s EF ĽK ? 30 % z celého súboru.

Výsledky: Prevalencia ťažkej systolickej dysfunkcie ĽK

Záver: 1. Ťažkú globálnu systolickú dysfunkciu ĽK sme zistili u 3,97 % vyšetrených pacientov (4,74 % mužov a 3,18 % žien – nesignifikantný rozdiel), 2. Rozmedzie odhadu potreby vyšetrení viability myokardu: 1,29 % – 3,97 % pre celý súbor echokardiograficky vyšetrených pacientov, 1,64 % – 4,74 % pre podsúbor vyšetrených mužov, 0,93 % – 3,18 % pre podsúbor vyšetrených žien. V absolútnych číslach je odhad ročnej potreby vyšetrení viability v V. bratislavskom okrese: 21,8 – 67,0 / 100 000 všetkých obyvateľov, 29,1 – 84,0 / 100 000 mužov, 15,0 – 51,2 / 100 000 žien.

VIABILITA MYOKARDU – STAV NA SLOVENSKU ROKU 2000.DOTAZNÍKOVÝ PRIESKUM PRACOVNEJ SKUPINY NEINVAZÍVNEJ KARDIOLÓGIE SKS

Dúbrava J.

Oddelenie funkčnej diagnostiky, NsP Petržalka, Bratislava

Cieľ: 1. Získať informáciu o aktuálnej situácii vo vyšetrovaní viability myokardu (VM) na Slovensku, 2. Zhodnotiť názory lekárov na základné aspekty VM.

Súbor a metodika: Informácie sme získavali dotazníkovou metódou. Dotazník sme poslali 990 členom SKS. Návratnosť dotazníkov bola 5,35 %. Z 53 respondentov bolo 52,8 % kardiológov a 47,2 % nekardiológov.

Výsledky:

· Diagnostika VM má význam podľa 83,0 % respondentov (kardiológovia 82,1 %, nekardiológovia 84,0 % – nesignifikantný rozdiel),

· Výsledok vyšetrenia má pozitívny dopad na ďalší manažment pacienta podľa 66,0 % respondentov (kardiológovia 67,9 %, nekardiológovia 64,0 % – nesignifikantný rozdiel),

· Vyšetrenie VM je nedostupné pre pacientov podľa 35,8 % respondentov (paradoxný pomer nedostupnosti pre pacientov manažovaných kardiológmi/nekardiológmi = 46,4 %/24,0 %,

· Vyšetrenie VM je dostupné priamo v zdravotníckom zariadení respondenta v 15,1 %,

· Priemerný počet vyšetrení VM ročne u pacientov sledovaných kardiológmi/nekardiológmi = 9,9/1,7 (p = 0,003),

· Na diagnostiku VM lekári preferujú viac záťažovú scintigrafiu myokardu (54,7 % lekárov) ako dobutamínovú záťažovú echokardiografiu (45,3 % lekárov),

· Vhodné indikácie vyšetrovania VM podľa respondentov: stav po infarkte myokardu – 75,5 %, chronické srdcové zlyhanie so závažnou systolickou dysfunkciou – 66,0 %, pred transplantáciou srdca – 52,8 %.

Záver:

1. VM sa na Slovensku t. č. vyšetruje len sporadicky, na ojedinelých pracoviskách a pre významnú časť pacientov je vyšetrenie nedostupné.

2. Informovanosť lekárov o základných aspektoch vyšetrovania VM je limitovaná.

VPLYV HEMODIALÝZY NA DISPERZIU INTERVALOV QT A QTC

1Dúbrava J, 2Fekete J, 2Lehotská A, 2Wagenhofferová S, 1Zahin M.

1Oddelenie funkčnej diagnostiky, NsP Petržalka, Bratislava, 2Hemodialyzačné oddelenie, NsP Petržalka, Bratislava

Cieľ: Stanoviť vplyv hemodialýzy (HD) na disperziu intervalov QT, resp. QTc (D-QT, resp. D-QTc), známych ako prediktory komorových arytmií typu reentry a náhlej srdcovej smrti.

Súbor a metodika: Vyšetrili sme 20 pacientov v chronickom hemodialyzačnom programe. D-QT, resp. D-QTc sme hodnotili zo štandardných 12-zvodových EKG záznamov, registrovaných do 1 hodiny pred/po HD.

Výsledky: I. Základný súbor (n = 20)

Záver:

1. V základnom súbore sme nezistili signifikantný vplyv HD na D-QT a D-QTc,

2. V podsúbore pacientov s dialyzátom s koncentráciou Ca2+ = 1,25 mmol/l sme zistili štatisticky významný pokles D-QT po HD bez ovplyvnenia D-QTc,

3. V podsúbore pacientov s dialyzátom s koncentráciou Ca2+ = 1,75 mmol/l sme nezistili významný vplyv HD na D-QT a D-QTc.

NON-DIPPER HYPERTENZIA

Dulková K, Zachar A, Kolláriková M.

III. interná klinika DF UK, Bratislava

Pojem non-dipper hypertenzia je relatívne nový. Vyjadruje narušenosť cirkadiánneho rytmu TK. Literárne údaje referujú o horšej prognóze tohto typu hypertenzie.

Cieľom našej práce bolo zisťovať zmeny v cirkadiánnom rytme TK u liečených essenciálnych hypertonikov. Vyšetrili sme 150 hypertonikov 24-hodinovým tlakovým monitoringom (ABPM). Fyziologický cirkadiánny rytmus bol zachovaný len u 66 % pacientov. Ostatní mali rôzne typy kriviek. Sledovali sme výskyt orgánových komplikácií u týchto pacientov so zameraním na srdce a výskyt NCMP.

V tzv. non-dipper skupine bol častejší výskyt NCMP/TIA a hypertrofie stien ĽK. Poznajúc nočné hodnoty TK môžeme modifikovať náš prístup ku antihypertenzívnej liečbe.

TEE RIADENÁ KARDIOVERZIA, NAŠE SKÚSENOSTI

Dvorský J, Lukáč B, Kňazeje M, Belicová M, Kerný J, Mokáň M.

I. interná klinika, MFN, Martin

Bezpečnosť a výhody TEE riadenej kardioverzie sú predmetom prebiehajúcich štúdií. Naše skúsenosti s touto metódou kardioverzie sú povzbudivé.

Uskutočnili sme TEE riadenú kardioverziu u 28 našich pacientov. U 2 pacientov sme objavili trombus v ušku ľavej predsiene, u 9 spontánny echokontrast. U 22 pacientov bola kardioverzia úspešná, sínusový rytmus pretrvával i 6 týždňov po výkone. Ani u jedného pacienta sa v priebehu alebo po výkone nevyskytla centrálna alebo periférna embolická príhoda. Podobne sme u žiadneho pacienta nezaznamenali hemoragickú príhodu. V porovnaní s konvenčnou kardioverziou zisťujeme vyššiu úspešnosť úpravy rytmu, nižší výskyt komplikácií, nižšie náklady na liečbu.

TEE riadená kardioverzia je v našich podmienkach bezpečná a účinná metóda, v niektorých situáciách (kontraindikácia koagulácie, potreba urýchlenej kardioverzie) je metódou voľby.

OVLIVNĚNÍ SYSTÉMOVÉ A PLICNÍ HEMODYNAMIKY KRÁTKODOBOU IZOMETRICKOU KONTRAKCÍ A VALSALVOVÝM MANÉVREM U NEMOCNÝCH S CHRONICKÝM SRDEČNÍM SELHÁNÍM

Fráňa P, Kára T, Souček M, Groch L, Sitar J, Nykodým J, Jurák P1, Vondra V1, Halámek J1, Řiháček I, Orban M, Špinarová L, Šumbera J, Toman J, Bartošíková L2, Nečas J2, Dzúrová J3.

Oddělení invazivní a intervenční kardiologie + Laboratoř pro výzkum řízení krevního oběhu, I. interní kardioangiologická klinika FN, Brno, ČR

1Ústav přístrojové techniky Akademie věd ČR, Brno, ČR

2Ústav humánní farmakologie a toxikologie, FF, VFU, Brno, ČR

3II. dětská klinika, FN, Brno, ČR

Cíl: posoudit účinek krátkodobé intenzivní izometrické kontrakce na systémovou a plicní hemodynamiku u nemocných s CHSS.

Soubor: 10 pacientů s těžkou formou CHSS.

Metodika: Vyšetřování při plánované pravostranné srdeční katetrizaci absolvovali tyto formy zátěže: 2x maximální volní kontrakce svalů dolních končetin (MVC DKK) po dobu 10s s fyziologickým dýcháním, 2x čistý Valsalvův manévr bez kontrakce svalů DKK po dobu 10s, 2x kombinace MVC DKK a Valsalvova manévru. Při každém experimentu byl pořízen kontinuální, časově synchronizovaný záznam systémového krevního tlaku, tlaku v arteria pulmonalis, EKG, frekvence a hloubky dýchání a změn objemu stehenních a lýtkových svalů.

Výsledky: Statisticky byli zjištěny signifikantní rozdíly (p < 0,05 – ANOVA) mezi všemi čtyřmi hodnocenými hemodynamickými parametry (systémový sTK, systémový dTK, sTK v arteria pulmonalis, dTK v arteria pulmonalis) při porovnání klidových hodnot versus Valsalvův manévr, a klidových hodnot versus kombinace MVC DKK + Valsalvův manévr. Nebyly zjištěny signifikantní rozdíly (p > 0,05 – ANOVA) při porovnání klidových hodnot versus MVC DKK a při porovnání Valsalvova manévru versus kombinace MVC DKK + Valsalvův manévr.

Závěr: Krátkodobá maximální volní kontrakce svalů dolních končetin u nemocných s těžkým chronickým srdečním selháním neměla negativní vliv na systémovou ani plicní hemodynamiku, pokud bylo zachováno fyziologické dýchání. Negativní vlivy byly způsobeny Valsalvovým manévrem.

POHLED KARDIOLOGA NA KARDIOCHIRURGICKÝ VÝKON U STARŠÍCH NEMOCNÝCH

Frélich M, Štětka F, Němec P, Wagner R, Šimková M, Černý J.

Centrum kardiovaskulární a transplantační chirurgie, Brno, ČR

Prodlužující se délka života a vyšší bezpečnost kardiochirurgických výkonů způsobuje, že stále více starších nemocných (70 letých a starších) podstupuje operaci srdce.

Z důvodu explozivního nárůstu těchto nemocných, provedli jsme retrospektivní analýzu této problematiky, jak se vyvíjela na našem pracovišti v uplynulém desetiletí.

Z celkového počtu 4312 nemocných s ICHS, kteří podstoupili revaskularizaci myokardu, podíl starších nemocných stále vzrůstal, takže v roce 2000 tvořil 26,4 % všech nemocných. Podobná situace byla v oblasti chirurgie chlopenních vad, kdy z celkového počtu 3190 operovaných byl podíl starších nemocných v roce 2000 již 25,1 % všech nemocných. Největší nárůst jsme zaznamenali v oblasti kombinovaných kardiochirurgických výkonů (chlopenní výkon a revaskularizace myokardu současně), kde z celkového počtu 519 operovaných, tvořili starší nemocní v roce 2000 již 43 % všech nemocných.

Při rozhodování o kardiochirurgickém výkonu u staršího nemocného je třeba vzít do úvahy mimo zhodnocení celkového stavu (častá obezita), stavu orgánových funkcí (cévní onemocnění mozku, obstrukční choroba bronchopulmonální, postižení ledvin a jater) také psychický stav, motivaci k operaci a sociální zázemí starších nemocných.

Na základě našich zkušeností se domníváme, že kalendářní věk sám o sobě není kontraindikací operace srdce a indikaci ke kardiochirurgickému výkonu je třeba stanovit na základě individuálního rizika.

AORTOKORONÁRNY BYPASS V SENIORSKOM VEKU – POHĽAD KARDIOCHIRURGA

Galvánek J, Haeberleová S.

SÚSCH, Bratislava

Cieľ: Zistiť rozdiely v predoperačných, operačných a perioperačných ukazovateľoch medzi pacientmi staršími (skupina A) a mladšími ako 65 rokov (skupina B).

Pacienti boli operovaní v období od 5. 1. 2000 do 15. 5. 2000. Ide o 200 po sebe nasledujúcich pacientov operovaných pre ischemickú chorobu srdca bez prídatných výkonov. Pomer pacientov skupiny A vs. B je 36% vs. 72 %, priemerný vek je 69,9 ± 4,5 vs. 55,1 ± 6,3 roku, off pump bolo operovaných 23,6 % vs. 12,5 % (p < 0,05). Obe skupiny sa signifikantne neodlišujú počtom a rozložením rizikových faktorov pred OP, počte a rozložení stenóz na koronárnych artériach, dĺžkou trvania off pump operácií a klemu na aorte ascendens. Starší pacienti mali kratší čas trvania operácie v ECC 177 ± 38 vs. 193 ± 59 min. (p < 0,05). Z pooperačných komplikácií nebol medzi oboma skupinami signifikantný rozdiel vo výskyte perioperačného IM, dialýzy, pneumothoraxu a krvácania. V perioperačnom období zomreli 3 pacienti skupiny A a 1 pacient skupiny B: 4,17 % vs. 0,8 % (p < 0,05).

Záver: Pri správnej indikácii pacientov starších ako 65 rokov je riziko operácie pre ischemickú chorobu srdca porovnateľné s operačným rizikom u mladších pacientov. Vyšší počet úmrtí u pacientov starších ako 65 rokov operovaných v SÚSCH Bratislava je akceptabilný.

PRISPIEVA MYOKARD K PARADOXNEJ ODPOVEDI NA ACETYLCHOLÍN U POTKANOV S NO DEFICITNOU HYPERTENZIOU?

Gerová M, Ravingerová T1, Pancza D1.

Ústav normálnej a patologickej fyziológie, Bratislava, 1Ústav pre výskum srdca SAV, Bratislava

Cieľ: Zistili sme zväčšenú hypotenznú odpoveď na acetylcholín (Ach) u hypertenzívnych potkanov s deficienciou oxidu dusnatého (NO). V snahe objasniť paradoxný nález sledovali sme podiel myokardu na tomto fenoméne.

Metóda: Produkcia NO bola znížená inhibíciou NO syntázy riadiacej premenu arginínu na citrulín + NO podaním Nitro-L-arginin metyl esteru (L-NAME, 40 mg/kg denne). Váha a TK potkanov sa sledovali týždenne neinvazívne. Po 5. týždňoch sa NO deficitné a kontrolné potkany anestezovali, srdcia sa izolovali a na preparáte perfundovaného srdca, ako aj ich zmeny po aplikácii Ach.

Výsledky a záver: Tk zvierat s inhibíciou NO syntázy stúpol v prvom týždni zo 107,4 ± 2,8 mm Hg na 137,0 ± 3,2 mm Hg (P < 0,001) a zotrvával na vysokej hodnote po celú dobu 5 týždňov (152,7 ± 9,1; P < 0,001). Váha srdca ani index váha srdca/tela sa nezmenili (3,60 ± 0,9 u kontrol vs. 3,63 ± 0,17 u L-NAME potkanov). Bazálne parametre funkcie srdca: u L-NAME zvierat sa vyvinula bradykardia a poklesol koronárny prietok (242 ± 11 b/min a 10,8 ± 0,6 ml/min vs. 271 ± 9 a 12,9 ± 0,6 u kontrol; P < 0,05). Neboli však zistené významné rozdiely v hodnotách vnútrokomorového tlaku (LVDP), ani v parametroch kontrakcie a relaxacie myokardu (+/-dP/dt). Odpoveď na Ach: LVDP poklesol na 56,9 ± 2,8 % a na 52,8 ± 8,6 % z východiskových hodnôt v kontrolnej a v L-NAME skupine (P > 0,05) a nenašli sa rozdiely ani v poklese +/-dP/dt. Koronárny prietok po podaní Ach poklesol významne nižšie v L-NAME skupine: na 32,9 ± 4,0 % z východiskovej hodnoty vs 68,9 ± 12,7 % u kontrol; P < 0,05. Zníženie bazálneho koronárneho prietoku a zvýšená vazokonstrikčná odpoveď koronárnych ciev na Ach sa dá vysvetliť inhibíciou NO syntázy v koronárnom endotele. Výkon myokardu však nevysvetľuje zväčšenú hypotenznú reakciu po Ach u NO deficitných hypertenzívnych potkanov in vivo. Výsledky naznačujú, že paradoxná reakcia na Ach je podmienená zvýšenou dilatáciou rezistentných ciev.

Podpora z grantu VEGA SR 2/6094/20.

HYPERTROFIA ĽAVEJ KOMORY AKO POTENCIÁLNY ARYTMOGÉNNY SUBSTRÁT HODNOTENÝ POMOCOU QT-DISPERZIE

Ghanem Wisam MA, Murín J, Bulas J, Mikeš P, Sleiman O, Baqi L, Jaber J, Reptová A, Kozliková k, Radman A.

I. interná klinika, FN a LFUK, Bratislava

Elektrická instabilita myokardu pri hypertrofii ľavej komory (HĽK) je pravdepodobne spôsobená nehomogenitou štruktúry srdcového svalu. Za detegovateľný ukazovateľ rizika arytmií je považovaná zvýšená disperzia QT intervalov.

Cieľ práce: Porovnať disperziu QT intervalov u hypertonikov s HĽK a bez HĽK.

Pacienti a metodika: V súbore je 65 pacientov s hypertenziou, 28 pacientov s HĽK (priemerný vek 58,7 rokov, 10 mužov a 18 žien) a 37 pacientov bez HĽK (priemerný vek 57,5 rokov, 17 mužov a 20 žien). Kritériom HĽK bol index masy ľavej komory > 134 g/m2 u mužov a > 110 g/m2 u žien. Disperzia QT intervalov bola meraná z rutinného EKG ako (QT max. – QT min.), disperzia QTc intervalov bola vypočítaná podľa Bazettovho vzorca.

Výsledky: Štatisticky významná zvýšená disperzia QT intervalov (44,3 ± 5,5 ms) bola nameraná u hypertonikov s HĽK v porovnaní s pacientmi bez HĽK (39,5 ± 7,5 ms). Štatisticky významný bol aj rozdiel v disperzii QTc intervalov u hypertonikov s HĽK (48,3 ± 6,1 ms) v porovnaní s pacientmi bez HĽK (44,2 ± 8,3 ms).

Záver: Zvýšená disperzia QT intervalov u hypertonikov s HĽK svedčí o prítomnosti arytmogénneho substrátu a teda o zvýšenom riziku arytmií u týchto pacientov.

LEOPARD SYNDRÓM

Grocký M, Ducárová I, Viňanská D

Kardiologická ambulancia, NsP J. A. Reimana, Prešov

Leopard syndróm je raritne sa vyskytujúce, autozomálne dominantne prenosné ochorenie, charakterizované postihnutím kože, srdca a ďalších orgánov, vyvíjajúcich sa z ektodermu a mezodermu. V dostupnej literatúre je popísaných vyše 100 prípadov, i keď sa zdá, že skutočná prevalencia je vyššia. Pomenovanie syndrómu zaviedli v roku 1969 Gorlin a spol., keď použili akronym LEOPARD, L-lentigines, E-electrocardiographic conduction abnormalities, O-ocular hypertelorism, P-pulmonary stenosis, A-abnormalities of genitalia, R-retardation of growth, D-deafness (sensorineural).

Len malé percento prípadov Leopardovho syndrómu obsahuje všetky príznaky. Preto existuje veľa synoným, ako napríklad nekompletná forma Leopardovho syndrómu, mnohočetný lentiginózny syndróm, kardiokutánny syndróm, progresívna kardiomyopatická lentiginóza, a ďalšie.

Autori popisujú prípad nekompletnej formy Leopardovho syndrómu u pacienta, u ktorého sa vyskytovali: mnohočetná lentiginóza, hypertrofická obštrukčná kardiomyopatia, EKG abnormality, hypertelorizmus, mandibulárna prognatia, pectus excavatum, percepčná porucha sluchu, telesná i duševná retardácia. U pacienta sa vyvinulo malígne ochorenie mozgu – astrocytóm, zachytený v štvrtom štádiu. Napriek parciálnemu operačnému odstráneniu s následnou rádioterapiou pacient zomiera vo veku 47 rokov.

Autori ďalej rozoberajú výskyt generalizovanej lentiginózy ako súčasti mnohočetného lentiginózneho syndrómu (Syndrómy Leopard, Moynahan´s, Carney´s, NAME, LAMB), kedy sú najmä pacienti s HOCM ohrození náhlou smrťou, resp. ako súčasti syndrómu ohraničenej lentiginózy (Peutz-Jeghersov syndróm, Cronkhite-Canada syndróm, Bandlerov syndróm, centrofaciálna lentiginóza – tu sú u niektorých syndrómov pacienti ohrození malignitou napríklad orgánov GIT-u). Napokon je lentigo aj súčasťou pigmentovaskulárnych fakomatóz. Z toho teda vyplýva nevyhnutnosť komplexného vyšetrenia každého pacienta s lentiginózou a potreba zavedenia preventívnych opatrení.

VÝSKYT A LIEČBA DYSLIPOPROTEINÉMIÍ PO TRANSPLANTÁCII SRDCA

Goncalvesová E, Bernát V, Fabián J.

SÚSCH, Bratislava

Úvod: Dyslipoproteinémie sú jednou z najčastejších metabolických porúch u chorých po transplantácii srdca (HTx). Ich význam sa zdôrazňuje predovšetkým v kontexte vaskulárnej choroby štepu.

Súbor chorých: Prierezovo sme analyzovali základné parametre lipidového metabolizmu – celkový cholesterol (TC), triacylglyceroly (TAG), HDL cholesterol (HDL-C) a LDL cholesterol (LDL-C) u 77 pacientov (30 mužov), vo veku 20 – 66 rokov (medián) po HTx. U 51 bola HTx urobená pre dilatačnú kardiomyopatiu (DKMP), u 23 pre ischemickú chorobu srdca (ICHS), u 3 pre iné ochorenia. Statíny podávame všetkým pacientom od tretieho týždňa po operácii (pokiaľ nie sú kontraindiácie).

Výsledky: TC ? 5,0 mmol/l sme zistili u 49 (64 %) pacientov, TAG ? 2,0 mmol/l u 45 (58 %) pacientov, LDL-C ? 3,0 mmol/l u 40 (52 %) pacientov a HDL-C ? 1 mmol/l u 22 (29 %). Nezistili sme štatisticky signifikantný rozdiel vo vyšetrovaných parametroch medzi pacientmi operovanými pre ICHS alebo DKMP a medzi pacientmi liečenými nízkymi (? 5 mg) alebo vyššími dávkami prednisonu (> 5 mg). Zistili sme signifikantnú lineárnu koreláciu medzi stupňom obezity (BMI) a hladinou TAG (r = 0,41) a HDL-C (r = – 0,42). Zaznamenali sme dva prípady rabdomyolýzy a jedenkrát došlo k asymptomatickému desaťnásobnému zvýšeniu hodnôt kreatínkinázy.

Záver: Poruchy lipidového metabolizmu u chorých po HTx sú veľmi časté. Vzhľadom na vyšší výskyt závažných nežiadúcich účinkov liečby statínmi netrváme striktne na dosiahnutí odporučených cieľových hladín lipidových parametrov.

MITOCHONDRIÁLNA MEDICÍNA: SÚČASNOSŤ A PERSPEKTÍVA

Gvozdjáková A.

Farmakobiochemické laboratórium III. internej kliniky LFUK, Bratislava

Mitochondriálna medicína zahŕňa komplex klinických, biochemických, patologických a genetických informácií, nutných pre určenie diagnózy a terapie mitochondriálnych chorôb. Mitochondrie – malé subcelulárne organely, sú prítomné vo všetkých eukaryotických bunkách, tvoria 36 % objemu kardiomyocytu, obsahujú vlastnú mtDNK. Fyziologická činnosť srdcového svalu závisí predovšetkým od funkcie „kardiomitochondrií“, od tvorby ATP v nich (beta-oxidácia mastných kyselín, respiračný reťazec, oxidačná fosforylácia – OXPHOS), od množstva koenzýmu Q10 (CoQ10 – kľúčový intermediát respiračného reťazca). Inhibícia alebo uncoupling OXPHOS otvára póry MPT (mitochondrial permeability transition), ktorý je charakterizovaný progresívnou permeabilizáciou vnútornej mitochondriálnej membrány. Takýto stav môže aktivovať apoptózu, smrť bunky. Nekontrolovaná tvorba voľných kyslíkových radikálov môže poškodiť membrány, mtDNK, nDNK (jadrová DNK), OXPHOS a znížiť funkciu mitochondrií. Dysfunkcia mitochondrií a nedostatok CoQ10 sa považujú za molekulový podklad oslabenia činnosti srdcového svalu. Poškodenie mitochondrií srdcového svalu je často sprevádzané poškodením mitochondrií aj ďalších orgánov. Nedávno vytvorené svetové organizácie Mitochondrial Medicine Society (MMS), Mitochondrial Research Society (MRS) a International Coenzyme Q10 Association (ICoQ10 A) zdôrazňujú závažnosť súčasných klinických a experimentálnych požiadaviek určenia diagnózy a terapie mitochondriálnych chorôb.

Mitochondriálna medicína predstavuje revolúciu v histórii medicíny, porovnateľnú s objavmi Louis Pasteura a Roberta Kocha pred 100 rokmi (R. K. Naviaux, Mitochondria 2001, San Diego).

PSEUDOANEURYZMA ĽAVEJ KOMORY PO NAHRADENÍ MITRÁLNEJ CHLOPNE

Holomáň M, Lupták J, Kozlovský M.

Klinika srdcovej chirurgie, SÚSCH, Bratislava

Pseudoaneuryzma ľavej komory je zriedkavou, ale závažnou komplikáciou najmä po nahradení mitrálnej chlopne. Je predispozíciou ruptúry steny ľavej komory, komplikácie s vysokou mortalitou.

Autori popisujú kazuistiku 54-ročnej pacientky, ktorej bola v roku 1981 nahradená mitrálna chlopňa mechanickou protézou pre poreumatickú mitrálnu stenózu. V roku 2000 bola reoperovaná pre dysfunkciu protézy (prerastenie protézy väzivovým tkanivom). Asi po mesiaci sa u pacientky suponoval vznik paravalvulárneho abscesu. Bola indikovaná na reoperáciu. Pri výkone sa našla pseudoaneuryzma zadnej steny ľavej komory. Po operácii je klinický stav pacientky uspokojivý.

Cieľom práce je poukázať na jednu zo zriedkavých komplikácií po náhradách mitrálnej chlopne, rozoberajú sa možnosti diagnostiky a spôsoby chirurgického ošetrenia.

RISK FACTORS AND OUTCOME IN 53 CASES OF NATIVE VALVE STAPHYLOCOCCAL ENDOCARDITIS

Hricák V, Noskovičová M, Kovačik J, Krčméry V.

Slovak Heart Institute, Bratislava, Slovakia

Background: Over the last decade, the incidence of staphylococcal endocarditis has increased and represents 23-35 % of all cases.

Objective: Investigate the risk factors and outcome of native valve staphylococcal endocarditis in Slovak Republic.

Methods: Between 1992 and 1996 all cases of native valve infective endocarditis of staphylococcal origin were prospectively evaluated using a protocol which was submitted to all medical departments in the Slovak Republic. No cases of prosthetic endocarditis were included. Major and minor criteria of the Duke Endocarditis service were recorded for definition of infective endocarditis as definitive or possible. The subgroup of staphylococcal endocarditis with a fatal outcome was compared with the subgroup of patients that survived, to determine risk factors for death in univariate analysis.

Results and conclusions: There were 53 cases of staphylococcal endocarditis within the 5-year period studied. Thirty of 53 patients had predisposing heart disease (39,6 % rheumatic fever), but only 3 were on dialysis, only 2 had central venous catheter, only 2 intravenous drug abuse but 7 had prior cardiosurgery. Mortality was 39,6 %. Statistical analysis revealed that attributable mortality was significantly associated with systemic embolisation (p < 0,02), inappropriate therapy (p < 0,001) either because of too short therapy (p < 0,03) or wrong antibiotic therapy (p < 0,01). Surgical therapy was associated with better outcome (p < 0,04).

ENDARTEREKTÓMIA KORONÁRNEJ ARTÉRIE – ÁNO ČI NIE?

Hulman M, Fischer V.

SÚSCH, Kardiochirurgická klinika, Bratislava

Difúzne postihnutie koronárnej artérie AS procesom je častou príčinou nemožnosti jej chirurgickej revaskularizácie. Endarterektómia predstavuje možnosť ravaskularizácie tejto časti koronárneho riečiska.

Od októbra 1987 do konca roku 2000 sme vykonali 4070 revaskularizačných operácií. Z tohto počtu sme v 216 prípadoch (5,5 %) realizovali endarterektómiu jednej alebo viacerých koronárnych artérií. Priemerný vek pacientov je 55 rokov, hospitalizačná mortalita 4,8 %, výskyt perioperačného infarktu myokardu 8,1 %. Frekvencia použitia tejto chirurgickej techniky, ktorá bola v prvých dvoch rokoch v 40 % prípadov, postupne klesala. V roku 1995 tvorili tieto výkony iba 14,6 % revaskularizačných operácií, v súčasnosti je to menej ako 1 % prípadov.

Zmena filozofie kompletnej revaskularizácie za každú cenu k optimálnej revaskularizácii, získanie skúseností, viedli k výraznému zníženiu využívania tejto operačnej techniky. V súčasnosti endarterektómiu používame len ako vynútený výkon pri technických ťažkostiach so šitím anastomózy, alebo pri nemožnosti odpojiť pacienta od ECC.

ÚMRTNOST NA KJ FN BRNO V LETECH 1992 – 2000

Janoušek S, Tesák M, Adámková R, Maňoušek J, Lábrová R.

Interní kardiologická klinika, FN, Brno, Bohunice

Mortalita je jedním ze základních ukazatelů hodnocení léčby akutních koronárních onemocnění. V letech 1992 – 2000 bylo na koronární jednotce (KJ) FN Brno, Bohunice hospitalizováno 3993 pacientů (průměrný věk 67 + 12 let, 61,5 % mužů), a z nich zde zemřelo 367 osob (9,2 %).

Po celé sledované období docházelo k poklesu úmrtnosti na KJ, který byl statisticky významný (v období let 1992 – 1994: 11,3 %, 1995 – 1997: 9,8 %, 1998 – 2000: 7,1 %). Je rozebrána souvislost se zaváděním moderních léčebných postupů: farmakologické reprefuze včetně užívání moderních trombolytik, komplexní adjuvantní farmakoterapie, rozvojem invazivních metod včetně zahájení programu 24-hodinové přímé PTCA a používání balónkové aortální kontrapulsace. Je analyzován vývoj úmrtnosti v podskupinách podle věku a pohlaví.

Detailně je probrána úmrtnost za rok 2000 (na KJ 5,75 %, celková hospitalizační 6,35 %).

Závěr: Zavedení moderních léčebných metod u akutních kardiologických onemocnění na KJ vedlo k významnému snížení hospitalizační mortality.

POINFARKTOVÁ RUPTÚRA MEDZIKOMOROVÉHO SEPTA – FATÁLNA KOMPLIKÁCIA?

Jevčáková J, Čorňák V, Ignác J, Studenčan M.

Kardiocentrum, FNsP, Košice

Ruptúra medzikomorovej prepážky po akútnom infarkte myokardu s významným ľavo-pravým skratom je spojená s vysokou mortalitou, do 24 hodín je 25 % mortalita, do 2 týždňov 65 % mortalita. Urgentné kardiochirurgické riešenie môže priaznivo ovplyvniť prognózu u časti pacientov.

Autori prezentujú prípad tesnej spolupráce kardiológov a kardiochirurgov v boji o záchranu 57-ročnej pacientky s rozsiahlym predným infarktom myokardu, komplikovaným vznikom aneuryzmy, ruptúrou medzikomorovej prepážky a vznikom závažného ľavo-pravého skratu. U pacientky na 15.deň akútneho infarktu myokardu bola v kritickom stave vykonaná komplexná operácia zahrňujúca uzáver defektu Goretexovou záplatou, resekciu aneuryzmy a trojnásobný aortokoronárny bypass, ktorá viedla k stabilizácii stavu a prepusteniu pacientky do domácej starostlivosti na 22. deň hospitalizácie.

KORONAROGRAFICKÝ A KLINICKÝ PROFIL PACIENTOV PO INFARKTE MYOKARDU SO ZÁVAŽNOU SYSTOLICKOU DYSFUNKCIOU ĽAVEJ KOMORY

Juhás S, Novotný R, Studenčan M, Kaplan J.

Kardiocentrum – Kardiologické oddelenie, FNsP, Košice

Cieľom štúdie bolo sledovanie výskytu rizikových faktorov koronárnej choroby srdca, závažnosti postihnutia koronárnych tepien a ich dopad na morfológiu a funkciu ľavej komory (ĽK) u chorých po prekonanom infarkte myokardu (IM) s ejekčnou frakciou (EF) ? 30 %. Zaujímal nás aj funkčný stav a liečba týchto pacientov.

Počas posledných dvoch rokov z celkového počtu 1582 koronarograficky vyšetrených pacientov bolo 57 po prekonanom IM s EF ? 30 % overenou ventrikulografiou ĽK. Túto skupinu tvorilo 44 mužov a 13 žien s priemerným vekom 59,14 ± 7,87 roka.

Rizikové faktory boli zastúpené: obezita 31 (54 %), fajčenie 39 (72 %), artériová hypertenzia 43 (75 %), diabetes mellitus 23 (40 %), hyperlipoproteinémia 39 (68 %) pacientov.

Významné koronárne postihnutie (zúženie priesvitu koronárnej tepny ? 70 %, alebo hlavného kmeňa ? 50 %) mali: stenózu hlavného kmeňa 15 (26 %), z toho jeden kompletný uzáver, trojcievne postihnutie 36 (63 %), dvojcievne postihnutie 11 (19 %), jednocievne postihnutie 7 (12 %) pacientov. Prevažoval prekonaný Q IM 52 (91 %) oproti non-Q IM 5 (9 %), predný IM 37 (65 %) oproti diafragmovému 6 (10 %) a iným lokalizáciám 14 (25 %).

Pri ventrikulografii bola priemerná EF = 25,54 ± 4,05 %, v rozpätí 14 – 30 %. Aneuryzma ĽK bola u 21 (37 %), trombus v ĽK u 11 (19 %) pacientov. Traja pacienti mali život ohrozujúce poruchy rytmu a iba 7 (12 %) mali IM liečený trombolýzou.

Podľa funkčnej klasifikácie NYHA bolo rozloženie pacientov: NYHA I – žiadny, NYHA II – 11 (19 %), NYHA III – 37 (65 %), NYHA IV – 9 (16 %). V liečbe srdcovej slabosti boli zastúpené ACE-inhibítory u 50 (88 %), betablokátory u 37 (65 %), digitalis u 25 (44 %), diuretiká u 29 (51 %) pacientov. Časť pacientov, a to 7 (12 %) podstúpilo koronárnu angioplastiku (PTCA), kým 20 (35 %) zasa aortokoronárny bypass (CABG). Zvyšných 30 (53 %) ostalo na konzervatívnej liečbe.

Záverom konštatujeme, že závažná systolická dysfunkcia ĽK po IM prevažovala u chorých s kumuláciou rizikových faktorov, s trojcievnym koronárnym postihnutím (1/4 mala aj postihnutie hlavného kmeňa), predovšetkým s predným IM (viac než 1 chorých), a u chorých neliečených trombolýzou. Takmer polovica chorých bola indikovaná na revaskularizáciu (PTCA,CABG) s možnosťou zlepšenia funkčného stavu a tým aj kvality života.

REŠTRIKTÍVNY DIASTOLICKÝ NÁLEZ PRI REDUKOVANEJ SYSTOLICKEJ FUNKCII ĽAVEJ KOMORY PREDIKUJE VYSOKÚ KARDIÁLNU MORTALITU U PACIENTOV SO SRDCOVÝM ZLYHANÍM V 2-ROČNOM SLEDOVANÍ

Kamenský G, Piknová E, Plevová N, Drahoš P, Polák E.

ONKD, NsP Ružinov, Bratislava

Úvod: Závažná systolická dysfunkcia ĽK a reštriktívny nález jej diastolického plnenia sú prediktívne pre zvýšenú kardiálnu mortalitu a morbiditu u pacientov so srdcovým zlyhaním (SZ). V súčasnosti však neexistujú údaje porovnávajúce vplyv súčasnej prítomnosti systolickej dysfunkcie ĽK (EF pod 40 %) a závažnej diastolickej dysfunkcie na kardiálnu mortalitu v dlhodobom sledovaní.

Metódy: 306 konzekutívnych pacientov (120 mužov, 186 žien, priemerný vek 72 ± 10 rokov) hospitalizovaných pre príznaky ľavostranného SZ NYHA II. – IV. triedy sme prospektívne sledovali v období rokov 1996 – 1998. Všetci pacienti mali počas hospitalizácie vykonané kompletné klinické, laboratórne a rutínne RTG vyšetrenie hrudníka vrátane kompletného echokardiografického vyšetrenia. Na posúdenie vplyvu systolickej a diastolickej dysfunkcie ĽK na kardiálnu mortalitu a morbiditu v 2-ročnom (23,7 ± 7,2 mesiacov) prospektívnom sledovaní sme vykonali univariačné a multivariačné analýzy ako aj Kaplan-Meierove krivky prežívania.

Výsledky: Etiológia SZ bola nasledovná: ICHS 68 %, hypertenzia 72 %, diabetes mellitus 50 %, NCMP 12 %, chlopňové hemodynamicky nezávažné chyby 5 %, iné 21 % pacientov. 216 pacientov bolo v sínusovom rytme a 90 v chronickej fibrilácii predsiení. NYHA triedy III a IV boli zastúpené v 31 %, resp. 18 %. 99 (32 %) pacientov malo primeranú systolickú funkciu ĽK (S1), 123 (40 %) malo EF nižšiu ako 40 % (S3) a 36 (12 %) malo súčasne nízku EF (S3) a reštriktívny nález diastolického plnenia ĽK (S3D3). Podľa výsledkov univariačnej analýzy bola 2-ročná kardiálna mortalita signifikantne najvyššia v skupine S3D3 (55 % versus 29 % v S1 versus 38 % v S3, p = 0,001). Počet rehospitalizácií počas 2 rokov bol signifikantne vyšší v skupine S3 (53 %) ako v skupine S1 (36 %, p = 0,005). Použitím modelu Kaplan-Meierovej krivky prežitia zisťujeme 33 % zvýšenie kardiálnej mortality v skupine S3D3 v porovnaní so skupinou S1 (Log Rank = 0,004) a 26 % zvýšenie v skupine S3D3 oproti skupine bez nálezu S3D3 (Log Rank = 0,007). Podľa multivariačnej Coxovej regresnej analýzy zvýšenú kardiálnu mortalitu v 2-ročnom sledovaní predikuje skupina S3D3 (p = 0,0001, OR 2,43, 95 % CI 1,39 – 4,23), vek (p = 0,00001, OR 1,07, 95 % CI 1,04 – 1,103), zvýšená hladina sérového kreatinínu (p = 0,03, OR 3,18, 95 % CI 1,09 – 2,92) a fibrilácia predsiení (p = 0,039, OR 1,56, 95 % CI 1,02 – 2,37).

Záver: Súčasný nález systolickej dysfunkcie (EF pod 40 %) a reštriktívneho plnenia ĽK identifikuje podskupinu pacientov so SZ s najvyššou 2-ročnou kardiálnou mortalitou (55 %), ktorá je o 33 % vyššia ako u osôb s primeranou systolickou funkciou ĽK. Tieto nálezy sú prediktívnejšie, ak sú prítomné súčasne oproti izolovanému nálezu nízkej systolickej funkcie ĽK alebo reštriktívneho nálezu diastolického plnenia ĽK.

INFEKČNÁ ENDOKARDITÍDA PULMONÁLNEJ CHLOPNE

Kanáliková K, Fischer V, Hricák V.

SÚSCH, Bratislava

Izolovaná infekčná endokarditída (IE) pulmonálnej chlopne predstavuje v klinickej praxi vzácnu lokalizáciu chlopňových vegetácií (bez primárneho poškodenia chlopne).

Cieľom práce je poukázať na príčiny, diagnostiku a chirurgickú liečbu tohto ochorenia.

Kazuistika: 68-ročný pacient s infektami dýchacích ciest, s bolesťami hlavy, s teplotami, s dýchavicou, s embolizáciami do pľúc a s príznakmi závažnej pravostrannej kardiálnej dekompenzácie (KD). Pozitívna hemokultúra (enterokokus), nasadená cielená antibiotická (atb) liečba. Echokg vegetácie veľkosti 2x1 cm na cípoch pulmonálnej chlopne, prominujúce do výtokového traktu pravej komory. Pacienta sme indikovali na kardiochirurgický výkon. V perioperačnom období bol výsledok hemokultúry negatívny. Peroperačne sme excidovali pulmonálnu chlopňu, implantovali bioprotézu a realizovali plastiku (2 x 3 cm) pľúcnej artérie. V pooperačnom období sme zabezpečili včasnú extubáciu, podporu cirkulácie a pokračovali sme v atb, diuretickej, kardiotonickej liečbe a v dychovej rehabilitácii. Príznaky KD a teploty ustupovali. Pacienta sme prepustili 30. pooperačný deň do domáceho ošetrovania na perorálnej atb liečbe.

Výsledky: Pri kontrole po troch rokoch sme zaznamenali dobrú funkciu bioprotézy s tlakovým gradientom 30 mmHg, bez známok leaku, bez rozšírenia dutín pravého srdca.

Záver: Na IE pulmonálnej chlopne myslíme pri nevysvetliteľných teplotách, abscedujúcej pneumónii, opakovaných pľúcnych embolizáciách. Jej liečba spočíva v cielenej atb terapii, v chirurgickom odstránení vegetácií a v zabezpečení funkčnosti chlopne. Dobrý efekt liečby vidíme u nášho 68-ročného pacienta.

KOMPLEXNÁ STAROSTLIVOSŤ O PACIENTKY S HEMODYNAMICKY ZÁVAŽNÝMI VRODENÝMI CHYBAMI SRDCA V GRAVIDITE

Kanáliková K, Korbeľ M, Fischer V.

SÚSCH, Bratislava

Úvod a cieľ práce: Fixovaná pľúcna hypertenzia, závažná kardiálna dekompenzácia (NYHA IV) a aneuryzma aorty pri Marfanovom syndróme sú komplikácie vrodených chýb srdca a ciev (VCHSC), pri ktorých graviditu kontraindikujeme, alebo indikujeme jej umelé prerušenie. Cieľom práce je poukázať na potrebu úzkej interdisciplinárnej spolupráce odborníkov na dvoch kazuistických prípadoch rizikových pacientiek s VCHSC.

Kazuistiky: Obe pacientky boli sledované od raného detstva, opakovane mali kardiologickú a genetickú prekoncepčnú i postkoncepčnú konzultáciu, ale odmietli prerušenie gravidity. Prvá, 22-ročná pacientka s truncus arterious I. typu s Eisenmengerovým syndrómom (po invazívnom vyšetrení vo veku 2 a 7 rokov) mala priebeh tehotenstva v prvom a v druhom trimestri bez komplikácií. V 31. týždni sme graviditu ukončili cisárskym rezom z pôrodníckej indikácie. Porodený bol chlapec s hmotnosťou 1700 g, ktorý vo veku 7 mesiacov dobre prosperuje. V prípade 24-ročnej pacientky s Marfanovým syndrómom a s aneuryzmou ascendentnej aorty progredovala dilatácia ascendentnej aorty na 95 mm v priebehu gravidity, bez vzniku disekcie. Gravidita bola ukončená cisárskym rezom v 34. gestačnom týždni. Porodený bol zdravý chlapec s hmotnosťou 2200 g. Štyri týždne po pôrode pacientka podstúpila kardiochirurgický výkon (náhradu aortálnej chlopne a korekciu ascendentnej aorty spoločným konduitom podľa Bentala). Tri roky po operácii je funkcia protézy dobrá, bez progresie dilatácie oblúka a descendentnej aorty. Dieťa dobre prosperuje.

Záver: Prekoncepčná konzultácia, sledovanie a liečba gravidných pacientiek s vysoko rizikovými VCHSC vyžaduje dohľad špecializovaného pracoviska a úzku spoluprácu gynekológa, kardiológa, kardiochirurga a ďalších zainteresovaných odborníkov.

DIASTOLIC DYSFUNCTION AND VAGAL TONE ACTIVITY IN MILD CONGESTIVE HEART FAILURE

Kishko O, Andrashko N.

Uzhgorod National University, Uzhgorod, UA

The aim of the study was to determine a possible relationship between left ventricular (LV) diastolic dysfunction and sympatho-vagal imbalance in patients with mild congestive heart failure (CHF).

Methods: 46 pts aged 57 ± 14 years with mild CHF (NYHA I, II) due to ischemic cardiomyopathy (n = 22) or hypertension (n = 24) with regular sinus rhythm were examed. LV diastolic function was evaluated by 2D echo Doppler examination (Acuson 128 XP) and autonomic nerve activity by time and frequency domain measures from 24-hour Holter monitoring (Diagnostic monitoring). Pts were divided into two groups according to the values of transmitral E/A ratio.

Results: In group 1 (32 pts, E/A < 1,0) there were significantly lower values of SDNN – index (48,2 ± 28,3 ms vs 78,4 ± 22,0 ms, p < 0,01) and HF (103,1 ± 34,6 ms2 vs 139,3 ± 28,2 ms2 , p < 0,01) in comparison with those in group 2 (14 pts, E/A > 1,0). Difference in LF/HF ratio was statistically insignificant. A positive correlation was found between E/A ratio and SDNN – index (r = 0,585, p < 0,05).

Conclusion: LF/HF ratio characterizes sympatho-vagal balance while HF and SDNN – index vagal component in autonomic nervous activity. That’s why we concluded that LV diastolic dysfunction in pts with mild CHF associates more with lower vagal tone activity than sympatho-vagal imbalance.

HODNOTENIE HYPERTROFIE ĽAVEJ KOMORY U SPONTÁNNE HYPERTENZNÉHO POTKANA POMOCOU SÚČINU VOLTÁŽE A TRVANIA KOMPLEXU QRS

Klimas J1, Bachárová L2, Kyselovič J1.

1Farmaceutická fakulta UK, Bratislava, 2Medzinárodné laserové centrum, Bratislava

Cieľ: Hodnotenie súčinu voltáže a trvania QRS komplexu ako parametra na detekciu hypertrofie ľavej komory u spontánne hypertenzného potkana (SHR).

Súbor a metodika: Hodnotili sme ortogonálne elektrokardiogramy podľa Franka u samcov SHR v 12. týždni, kedy ich priemerný systolický tlak (sTK) bol 165 ± 3 mmHg a v 20. týždni 195 ± 11 mmHg. Ako kontrolné skupiny boli použité normotenzné potkany Wistar-Kyoto (WKY) vo veku 12 týždňov (122 ± 8 mmHg) a 20 týždňov (130 ± 4 mmHg). Z amplitúd X, Y, a Z elektrokardiogramov sme vypočítali veľkosť maximálneho priestorového vektora (QRSmax), ktorú sme použili na výpočet súčinu voltáže a trvania komplexu QRS (QRSmax x QRStrvanie). Po utratení sme zvieratám odvážili hmotnosť ľavej komory (MĽK).

Výsledky: Priemerná MĽK potkanov SHR bola signifikantne väčšia (SHR 12: 0,86 ± 0,05 g a SHR 20: 1,05 ± 0,07 g) v porovnaní so zvieratami WKY (WKY 12: 0,65 ± 0,07 g, p < 0,001 a WKY 20: 0,70 ± 0,02 g, p < 0,001) a nárast MĽK koreloval s sTK. Hodnoty QRSmax 12-týždňových SHR sa nelíšili od hodnôt rovnako starých WKY, v 20. týždni sme u SHR zaznamenali signifikantný pokles QRSmax (SHR 20: 0,44 ± 0,05 mV, WKY 20: 0,74 ± 0,08 mV, p < 0,001). V trvaní komplexov QRS sme nezaznamenali signifikantné rozdiely, aj keď skupina SHR mala trend nárastu trvania QRS. Súčin voltáže a trvania QRS bol u SHR nižší v porovnaní s WKY, pričom tento rozdiel bol signifikantný v 20. týždni (WKY 20: 18,2 ± 4,2 mV.ms, SHR 20: 10,7 ± 1,5 mV.ms, p < 0,01).

Záver: Súčin trvania voltáže a trvania komplexu QRS nereflektuje zväčšenú MĽK u 12 a 20-týždňových potkanov SHR v porovnaní s potkanmi WKY. Naopak, zaznamenali sme inverzný vzťah medzi rozvíjajúcou sa hypertrofiou ľavej komory a parametrom QRSmax x QRStrvanie.

FALLOTOVA TETRALÓGIA V DOSPELOM VEKU

Kmeč P, Vršanský D, Kováč E.

Kardiocentrum, Banská Bystrica

Fallotova tetralógia (FT) je komplexná vrodená srdcová chyba (VCC) s ktorou sa stretávame aj v dospelom veku. Vyskytuje sa v 10 % všetkých VCC. Pri FT sa vyvíjajú okrem kardiálneho nálezu aj morfologické a funkčné zmeny v pľúcnej a bronchiálnej cirkulácii a samotných pľúcach, ktoré určujú klinický priebeh a prognózu pacienta. Hemodynamiku u FT určuje veľkosť DKS a závažnosť stenózy pľúcnice.

Cieľ: Analýza pacientov diagnostikovaných a chirurgicky riešených v našom kardiocentre.

Súbor a metodika: Za obdobie rokov 1996 – 2001 bolo v našom kardiocentre riešených 8 pacientov s FT, priemerný vek 36 rokov, 7 mužov, 1 žena. U všetkých pacientov bola diagnóza FT potvrdená TEE, TEE-echokardiografiou a katetrizačným vyšetrením. U 3 prípadov bola zistená okrem závažnej infundibulárnej stenózy aj stenóza pulmonárnej chlopne. Pacienti boli vo funkčnom štádiu NYHA IV a žiaden z nich nemal robený paliatívny zákrok v minulosti.

Výsledky: Pacienti za sledované obdobie boli podrobení kompletnej chirurgickej korekcii. V 3 prípadoch bola nutná aj náhrada Pu chlopne. Exitus nebol žiaden, klinický stav v pooperačnom období bol zlepšený u 7 pacientov, ktorí sa dostali do funkčného štádia NYHA I-II, v 1 prípade zhoršenie klinického nálezu s kongestívnou dilatáciou oboch komôr.

Záver: Dominantnú úlohu v diagnostike FT má TTE a TEE. Hypoplázia ĽK so zreteľnou hypopláziou pľúcnice sú kontraindikáciou k operačnému riešeniu FT v dospelosti. Operácie v dospelosti sú technicky náročnejšie spojené so zvýšeným rizikom. Kompletná korekcia FT aj v dospelom veku môže znamenať pre pacienta benefit.

VÝSKYT IgG PROTILÁTOK PROTI CHLAMÝDIÁM U CHORÝCH S AKÚTNYM INFARKTOM MYOKARDU

Kohn R, Moťovská Z, Blaškovičová H, Koška J.

I. interná klinika FNsP akad. Dérera a SPAM, Štátny zdravotný ústav, Ústav experimentálnej endokrinológie SAV, Bratislava

Otázka účasti chlamýdií v etiopatogenéze aterosklerózy a akútnych koronárnych syndrómov je v posledných rokoch často diskutovaná. Napriek tomu, že viaceré štúdie poukazujú na súvislosť chronickej infekcie Chlamydia pneumoniae a akútneho infarktu myokardu (AIM), nie je tento problém jednoznačne vyriešený.

Cieľom našej práce bolo posúdiť IgG protilátky proti chlamýdiám v sére u chorých s AIM a u darcov krvi a porovnať ich výskyt. Vyšetrili sme 23 pacientov s AIM a 25 darcov krvi. Na vyšetrenie sme použili enzýmoimunoanalýzu – diagnostický set „Platelia Chlamydia IgG (Sanofi, Pasteur)“, ktorým sa stanovujú IgG protilátky proti Chlamydia pneumoniae, Ch. psittaci a Ch. trachomatis.

V skupine chorých s AIM boli IgG protilátky proti chlamýdiám pozitívne u 39,1 %, hraničné u 34,8 % a negatívne u 26,1 % pacientov. U darcov krvi sa dokázala pozitivita IgG protilátok u 28 %, hraničné hodnoty u 16 % a negativita u 56 % vyšetrených. Výskyt IgG protilátok proti chlamýdiám bol signifikantne vyšší u chorých s AIM v porovnaní s darcami krvi (p = 0,045).

Naše pozorovanie potvrdzuje vyšší výskyt IgG protilátok proti chlamýdiám u chorých s AIM.

ZMENY HORMÓNOV ŠTÍTNEJ ŽĽAZY A VYLUČOVANIE JÓDU U NOVORODENCOV A DOJČIAT PO KARDIOCHIRURGICKÝCH OPERÁCIÁCH S PONECHANÝM OTVORENÝM HRUDNÍKOM

Kováčiková Ľ, Kunovský P, Lakomý M, Škrak P, 1Mišíková Ž, 1Košťálová Ľ, 2Tomečková E.

Detské kardiocentrum, 1I. DK, 2Oddelenie klinickej biochémie, DFNsP, Bratislava

Cieľ: V prospektívnej štúdii vyhodnotiť, či používanie povidon-jodidu u novorodencov a dojčiat po kardiochirurgických operáciách s ponechaným otvoreným hrudníkom prehlbuje alterácie tyreoideálnych hormónov.

Súbor pacientov: 20 novorodencov a dojčiat s ponechaným otvoreným hrudníkom po kardiochirurgických operáciách s použitím mimotelového obehu.

Metodika: Sérové hladiny celkového trijódtyronínu (TT3), celkového tyroxínu (TT4), voľného trijódtyronínu (FT3), voľného tyroxínu (FT4), tyreotropínstimulačného hormónu (TSH), reverzného trijódtyronínu (rT3) a tyroxín-viažuceho globulínu (TBG) sa vyšetrovali v časových intervaloch od operácie do 4 týždňov po zatvorení hrudníka.

Výsledky: V skorom pooperačnom období priemerné koncentrácie TT3, TT4, TBG boli pod dolnou hranicou normy a koncentrácie rT3 nad hornou hranicou normy. Priemerné koncentrácie FT4 a TSH sa nachádzali v rozsahu normálnych hodnôt a koncentrácie FT3 prechodne poklesli v období zatvorenia hrudníka. Koncentrácie jódu v moči u detí s ponechaným otvoreným hrudníkom boli signifikantne vyššie. 2 týždne po zatvorení hrudníka koncentrácie TT3, TT4, FT3, TBG boli v rozsahu normálnych hodnôt, ale priemerné koncentrácie TSH stúpli nad hornú hranicu normy. 4 týždne po zatvorení hrudníka u 4 dojčiat pretrvávali významne zvýšené hladiny TSH. Títo pacienti boli nastavení na substitučnú liečbu L-tyroxínom.

Záver: U novorodencov a dojčiat po kardiochirurgických operáciách, u ktorých sa pri ošetrovaní ponechaného otvoreného hrudníka používa povidon-jodid, môže vzniknúť prechodná hypotyreóza. Domnievame sa, že u tejto skupiny pacientov je vhodné monitorovať TSH a FT4, optimálne za 4 týždne po zatvorení hrudníka, kedy patologické nálezy môžu znamenať skutočnú hypotyreózu.

REPREFÚZNA TERAPIA AKÚTNEHO INFARKTU MYOKARDU: LIEČIME DOSTATOČNE RÝCHLO?

Kovář F, Mečiar P, Kurray P.

Kardiologické oddelenie, NsP F. D. Roosevelta, Banská Bystrica

Cieľ: Porovnanie časových intervalov do zahájenia liečby akútneho infarktu myokardu (AIM) trombolytickou liečbou (TL) a primárnou perkutánnou transluminálnou koronárnou angioplastikou (pPTCA).

Súbor a metodika: Retrospektívne porovnanie súboru pacientov s AIM hospitalizovaných od januára 1998 do mája 2001, ktorí boli liečení TL alebo pPTCA. Hodnotené boli nasledovné časové intervaly: od vzniku AIM do prijatia v nemocnici, od príchodu na urgentný príjem do uloženia na koronárnu JIS a do aplikácie TL alebo zahájenia urgentnej katetrizácie. V pPTCA skupine bol ďalej sledovaný čas do spriechodnenia infarktu myokardu prislúchajúcej koronárnej artérie (IKT) pomocou pPTCA.

Výsledky: TL skupinu tvorilo 85 pacientov (66 mužov a 19 žien) vo veku 39-84 (priemerne 62) rokov. Do skupiny liečenej pPTCA bolo zaradených 116 pacientov (79 mužov a 37 žien) vo veku 35-82 (priemerne 62,3) rokov. Prednemocničné oneskorenie bolo v TL skupine 135 min. oproti 155 min. v pPTCA skupine, čas do uloženia na koronárnu JIS bol 15 versus 14 minút v TL oproti pPTCA skupine. TL bola aplikovaná do 20 min. od príchodu na koronárnu JIS, urgentná katetrizácia bola zahájená za 23 minút od uloženia na koronárnu JIS, pričom IKT sa podarilo spriechodniť v priemere do 24 minút.

Záver: TL bola zahájená do 35 minút od príchodu chorého s AIM do nemocnice v porovnaní s 37 minútami potrebnými do zahájenia urgentnej katetrizácie, IKT bola v pPTCA skupine spriechodnená do 61 minút od prijatia pacienta do nemocnice.

EMBOLIZÁCIA DO MOZGU, TROMBY V UŠKU ĽAVEJ PREDSIENE A KARDIOCHIRURGICKÁ OPERÁCIA

Kozlovský M, Hricák V, Malacký T.

SÚSCH, Bratislava

Pacient s embolizáciou do mozgu a mobilnými trombami v ušku ľavej predsiene (ĽP) je ohrozený novou embolizáciou. Riziko reembolizácie je prinajmenšom rovnako vysoké, ako riziko mozgových komplikácií počas mimotelového obehu u pacienta s čerstvou cievnou mozgovou príhodou (CMP).

Predstavujeme prípad 41 ročného muža s akútnym ischemickým ložiskom (3 x 3 cm) v temporoparietálnom laloku mozgu zisteným počítačovou tomografiou (CT). Transthorakálna echokardiografia odhalila závažnú aortálnu regurgitáciu a zníženú funkciu ľavej komory, transezofágová mobilné tromby (2 x 1 cm) v ušku ĽP. Konzultovaný kardiochirurg nedoporučil urgentnú operáciu. Pacienta sme liečili nízkomolekulárnym heparínom. CT mozgu po 10 dňoch bolo normálne. Následný elektívny kardiochirurgický výkon bol úspešný, aortálna chlopňa bola nahradená umelou chlopňovou protézou. Tromby v ušku ĽP sa nenašli. Pacient bol prepustený do ambulantnej starostlivosti bez subjektívnych ťažkostí a neurologického deficitu.

Prípad poukazuje na ťažkosti v rozhodovacom procese pri posúdení rizika akútnej chirurgie v. s. konzervatívneho postupu u pacienta s čerstvou CMP a s mobilnými trombami v ušku ĽP.

ANTIOXIDAČNÝ STAV PACIENTOV SO SRDCOVÝM ZLYHANÍM

Kucharská J, Gvozdjáková A, Dulková K, Sumbalová Z, Bada V.

Farmakobiochemické laboratórium a III. interná klinika LF UK, Bratislava

Nové prístupy k objasneniu patobiochemických mechanizmov, ktoré sa podieľajú na chronickom srdcovom zlyhaní (CHSZ), zahŕňajú aj určenie stavu antioxidantov a oxidačného stresu. Zvláštna pozornosť sa venuje koenzýmu Q10 (CoQ10), ktorý ako jediný z lipofilných antioxidantov sa syntetizuje v organizme. Jeho deficit v myokarde úzko súvisí s poškodením tvorby ATP v mitochondriách a môže prispievať k progresii SZ.

Cieľom práce bolo vyhodnotiť hladiny vybraných antioxidantov a úroveň lipoperoxidácie v plazme pacientov s CHSZ na podklade ICHS v deň ich hospitalizácie na III. internej klinike vo vzťahu k funkčnej klasifikácii podľa NYHA.

Pacienti a metódy: V súbore 183 vyšetrených pacientov (30 – 80 rokov) bolo 141 pacientov s chronickým srdcovým zlyhaním (CHSZ) na podklade ICHS, z toho 68 pacientov v NYHA I-II a 73 pacientov v NYHA III-IV. Hladiny ?-tokoferolu, ß-karoténu a CoQ10 sme stanovili metódou kvapalinovej chromatografie, koncentrácie malondialdehydu (MDA) ako nepriameho markeru lipoperoxidácie spektrofotometricky.

Výsledky: Štatisticky sme porovnávali hladiny antioxidantov a MDA u pacientov v NYHA I-II oproti NYHA III-IV. Nezistili sme rozdiely v hladinách ?-tokoferolu a ß-karoténu. Štatisticky významne nižšie boli hladiny CoQ10 a pomer CoQ10/cholesterol v skupine NYHA III-IV, súčasne sa zvýšila tvorba MDA u týchto pacientov.

Závery: Výsledky štúdie poukazujú na závislosť medzi hladinami CoQ10, úrovňou lipoperoxidácie a závažnosťou funkčného poškodenia u CHSZ. Stanovenie CoQ10 ako citlivého ukazovateľa bioenergetickej a antioxidačnej kapacity je preto opodstatnené u pacientov s CHSZ a poskytuje racionálne dôvody pre suplementáciu koenzýmu Q10.

Práca je súčasťou riešenia grantovej úlohy VEGA č. 1/7547/20.

PRIMÁRNE PONECHANIE OTVORENÉHO HRUDNÍKA U NOVORODENCOV A DOJČIAT PO KARDIOCHIRURGICKÝCH OPERÁCIÁCH

Kunovský P, Záhorec M, Kováčiková Ľ, Hraška V.

OAIM DKC, DFNsP, Bratislava

Cieľ: Cieľom štúdie je analýza súboru novorodencov a dojčiat s ponechaným otvoreným hrudníkom (POH) po kardiochirurgickej operácii, vyhodnotenie morbidity, mortality a korelácie mortality s možnými rizikovými faktormi.

Metóda: Retrospektívna analýza dokumentácie pacientov s POH po kardiochirurgickom výkone v Detskom kardiocentre (DFNsP, Bratislava) od januára 1997 do mája 2001.

Výsledky: V Detskom kardiocentre bolo vykonaných v danom období 596 kardiochirurgických zákrokov u pacientov vo veku do 1 roka života s celkovou mortalitou 6,21 %. 74 (12,4 %) pacientov malo v pooperačnom období POH. Celková mortalita u pacientov s POH bola 35,1 % (26 pts). Najčastejšími diagnózami u pacientov s POH sú D-transpozícia veľkých ciev (15 pacientov) a hypoplastický ľavokomorový syndróm (13 pacientov), priemerný vek pacientov pri operácii bol 52,5 dní +/- 123 dní (priemer, +/-smerodajná odchýlka), medián 13 dní. K indikáciám na POH patrili hemodynamická instabilita 77 %, krvácanie 9 %, ventilačné problémy 7 %, opuch tkanív brániaci primárnemu uzavretiu hrudníka 4 %, napojenie na mechanickú podporu cirkulácie 3 %. Úspešné uzavretie hrudníka sa dosiahlo u 71,6 % pacientov po priemernom čase 2,3 dní +/- 2,0 dní (priemer +/- smerodajná odchýlka), medián 1,8 dní. Po zavretí hrudníka sa u 2 pacientov vyvinula mediastinitída (3,7 %). V časovej súvislosti s POH sa rozvinula sepsa u 9 pacientov (12,1 %). Pri hľadaní korelácie mortality s možnými rizikovými faktormi sme vyhodnotili vplyv veku a hmotnosti pacienta v čase operácie, typu vrodenej srdcovej chyby, trvania mimotelového krvného obehu a času aortálnej svorky počas operácie, hodnoty CRP resp. prokalcitonínu pred operáciou/1. pooperačný deň, miesto otvorenia hrudníka (operačná sála v. s. pooperačná jednotka intenzívnej starostlivosti).

Záver: Ponechanie otvoreného hrudníka je bezpečnou a často život zachraňujúcou modalitou pooperačnej starostlivosti o pacientov najmladšej vekovej kategórie s komplexnými vrodenými chybami srdca. Otvorený hrudník nepredstavuje pri štandardnom postupe zvýšené riziko výskytu lokálnych hrudných infekcií. Žiaden z vyhodnocovaných rizikových faktorov nekoreluje signifikantne s mortalitou pacientov s POH.

DIREKTNÝ STENTING KORONÁRNYCH ARTÉRIÍ – NAŠE SKÚSENOSTI

Kurray P, Mečiar P, Kovář F, Krajči P.

Kardiologické oddelenie Kardiocentra NsP FDR, Banská Bystrica

Úvod: O bezpečnosti a efektívnosti implantácie intrakoronárneho stentu bez predilatácie bolo publikovaných už niekoľko randomizovaných štúdií a keďže 50 – 80 % všetkých koronárnych intervencií skončí implantáciou stentu, dá sa predpokladať, že u selektovaných pacientov je jednoduchšie, časovo kratšie a lacnejšie pristúpiť priamo k stentingu.

Cieľ práce: Zhodnotiť efektivitu a bezpečnosť direktného stentingu koronárnych artérií na vybratej skupine pacientov v porovnaní s bežnou predilatáciou a stentovaním na našom pracovisku.

Súbor a metodika: V čase od 1/01 do 4/01 sme direktne implantovali 38 stentov u 37 pacientov (10 žien) v priemernom veku 57,02 roka (42 – 77 rokov), z toho u 3 pacientov primárne pri akútnom IM. V rovnakom čase sme implantovali 89 stentov u 81 pacientov po predilatácii (26 žien) v priemernom veku 64,7 roka (39 – 82 rokov) z toho u 24 pacientov pri akútnom IM. Retrospektívnou analýzou sme porovnali obe skupiny s výsledkami.

Výsledky:

V skupine predilatácia + stent bolo nutné robiť 2x včasnú reintervenciu pre akútnu trombózu v stente.

Záver: Direktný stenting je u vhodne vybratých pacientov efektívna a bezpečná metóda spojená s nižšími nákladmi i radiačným časom ako i nižším počtom komplikácií.

DISPERZIA INTERVALU QT PO ÚSPEŠNEJ PTCA

Kurray P, Kaliská G, Mečiar P.

Kardiologické oddelenie KC, NsP F. D. Roosevelta, Banská Bystrica

Úvod: Disperzia intervalu QT sa zvyšuje s predlžujúcim sa refraktérnym časom v niektorej oblasti myokardu. Táto nehomogenita býva popisovaná v súvislosti so srdcovým zlyhaním, pri hypertrofii myokardu, kardiomyopatiách, syndróme dlhého QT a v neposlednom rade i pri ICHS (s dôrazom na prekonaný IM).Hlavným klinickým dôvodom na meranie disperzie QT je, že sa považuje za negatívny prognostický marker malígnych komorových arytmií.

Cieľ: V našej práci dokazujeme pozitívny efekt perkutánnej transluminálnej koronárnej angioplastiky u selektívnej skupiny pacientov na zníženie disperzie QT intervalu a tým i možné ovplyvnenie potenciálnych arytmií a zmeny disperzie QT v závislosti od restenózy intervenovanej artérie.

Súbor a metodika: U 46 pacientov, z toho 11 žien vo veku priemerne 53,4 rokov (od 35 do 69 rokov) s jednocievnym koronárnym postihnutím, ktorí na našom pracovisku podstúpili úspešnú PTCA sme v prvej fáze práce analyzovali disperziu QT intervalu na EKG pred a do 24 hodín po výkone. V druhej fáze sme analýzu disperzie QT zopakovali s odstupom minimálne 3 mesiacov spolu s kontrolnou ergometriou. V prípade pozitívnej reziduálnej ischémie sme zopakovali i koronarografiu. Z uvedeného počtu pacientov bolo 34 po IM a prakticky všetci (93 %) užívali betablokátor.

Predbežné výsledky: Prvá fáza: Priemerný interval QT po úprave Bassetovým vzorcom pred PTCA bol 71,7 ms (od 35 do 190 ms) po zákroku bol 44,5 ms (od 19 do 123 ms). Len v štyroch prípadoch došlo po PTCA k zväčšeniu disperzie. Matematickým porovnaním získaných údajov zisťujeme veľkú štatistickú významnosť uvedených skutočností, kde p < 0,001. Spracovanie výsledkov druhej fázy práce skončí v 8/01.

Závery: Na tejto vysoko selektovanej skupine pacientov s jednocievnym postihnutím koronárneho riečiska sme dokázali, že efektívnym odstránením ischémie dochádza u nich k zmenšeniu disperzie QT intervalu. Súčasne možno meranie disperzie QT nepriamo použiť i na zhodnotenie pretrvávajúceho dobrého efektu intervencie na koronárnom riečisku.

VPLYV ANTAGONISTOV ANGIOTENZÍNU II NA HEMODYNAMIKU U PACIENTOV S POKROČILÝM CHRONICKÝM ZLYHANÍM SRDCA

Lesný P, Goncalvesová E, Fabián J.

SÚSCH, Bratislava

Úvod: Úlohou vyšetrenia centrálnej hemodynamiky pred transplantáciou srdca (HTx) je identifikácia pacientov s fixovanou pľúcnou hypertenziou, u ktorých je HTx kontraindikovaná.

Cieľ: Analýza vplyvu antagonistov angiotenzínu II na hemodynamiku u kandidátov na HTx.

Pacienti a metóda: Vyšetrili sme troch pacientov v pokročilom štádiu srdcového zlyhania (SZ) na podklade ťažkej systolickej dysfunkcie ľavej komory (EF = 19 ± 3 %). U dvoch pacientov bola základným ochorením koronárna choroba, u jedného dilatačná kardiomyopatia. Vyšetrením centrálnej hemodynamiky sme zistili ťažkú fixovanú pľúcnu hypertenziu (PVR ? 4 W. j. a TPG ? 16 mmHg pri farmakologickej intervencii). K štandardnej liečbe SZ sme pridali losartan alebo telmisartan v dávkach 12,5 mg, resp. 20 mg. Meranie hemodynamiky sme opakovali každé tri mesiace.

Výsledky: Po troch mesiacoch podávania losartanu alebo telmisartanu klesol stredný tlak v pľúcnici o 22 – 35 % , PVR o 26 – 48 % a TPG o 17 – 39 %. Pri opakovaných meraniach pretrvával u každého pacienta pokles stredného tlaku v pľúcnici, PVR a TPG aspoň o 7 %, 19 % resp. 15 % oproti hodnotám pred začatím liečby. U všetkých pacientov bola pľúcna hypertenzia reverzibilná.

Záver: Losartan a telmisartan znižujú pľúcnu hypertenziu pri SZ.

ŠESŤ MINÚTOVÝ TEST CHÔDZOU

Lizáková K.

Transplantačné oddelenie, SÚSCH, Bratislava

Šesť minútový test chôdzou patrí k nenáročným a jednoduchým metódam posúdenia funkčného stavu pacientov s chronickým srdcovým zlyhaním. Dôležitú úlohu v tomto procese má sestra, ktorá test s pacientom vykonáva. Výpovednosť testu závisí od jej odbornej erudovanosti a zodpovednosti. Sestry zaškolujeme podľa zavedeného protokolu, aby odchýlky od reprodukcie poučenia pacienta o teste boli minimalizované.

V práci bude prezentovaná naša metóda a skúsenosti sestier, ktoré test vykonávajú a opierajú sa o výsledky vyšetrení 437 pacientov.

NÁLEZ MYXÓMU PRI KORONAROGRAFII

1Lukáč B, Mokáň M, 2Fischer V, 3Funiak S, 4Chňupa P.

1I. interná klinika, MFN, Martin, 2KCHK, SÚSCH, Bratislava, 3OIK, MFN, Martin, 4ONK, SÚSCH, Bratislava

Úvod: Primárne nádory srdca sú zriedkavé, v 75 % benígne. Pravé myxómy tvoria podľa rôznych údajov okolo 50 – 77 % primárnych nádorov srdca. Môžu sa prejaviť celkovými nešpecifickými príznakmi, arytmiami, embolizáciou do malého aj veľkého obehu, zriedkavo infekčnými komplikáciami. V 15 % prípadov sú asymptomatické a diagnostikované náhodne. Len vo veľmi malom počte prípadov je na počiatku príznakov akútny infarkt myokardu. Diagnostickou metódou voľby je echokardiografia. Liečba je spravidla chirurgická s možnosťou recidívy.

Cieľ práce: Oboznámiť s raritným koronarografickým nálezom myxómu ľavej predsiene u mladej pacientky po infarkte myokardu bez koronárnej choroby srdca s negatívnym transtorakálnym echokardiografickým nálezom.

Metóda a výsledky: V práci oboznamujeme s klinickými údajmi mladej pacientky s anamnézou paroxyzmov supraventrikulárnej tachykardie, po akútnom infarkte myokardu koronarograficky bez koronárnej choroby srdca, s negatívnym transtorakálnym echokardiografickým nálezom. Pri koronarografii nachádzame RTG kontrastný oválny cievnatý útvar lokalizovaný v oblasti predsiení. Pacientka bola ďalej vyšetrená magnetickou rezonanciou, transtorakálnou a transezofageálnou echokardiografiou. Bol potvrdený tumor v. s. pravý myxóm ľavej predsiene nasadajúci na interatriálne septum a bol následne chirurgicky odstránený. Histologicky bola diagnóza potvrdená, pacientka je bez prejavov recidívy ochorenia. V práci demonštrujeme klinické údaje a videosekvencie koronarografického a TEE nálezu u pacientky a diskutujeme literárne údaje.

Záver: V literatúre je možné nájsť len niekoľko primárne koronarograficky zistených myxómov predsiení. Pri echokardiografickom i koronarografickom vyšetrení je potrebné myslieť aj na túto zriedkavú príčinu infarktu myokardu.

HYPERTROFIA ĽAVEJ KOMORY U INZULINOREZISTENTNÝCH POTKANOV: EFEKT ACE INHIBÍCIE

Ľupták I, Matúšková P, Babál P1, Pecháňová O2, Bernátová I2, Šimko F.

Ústav patofyziológie LFUK, Bratislava, 1Ústav patologickej anatómie LFUK, Bratislava, 2Ústav normálnej a patologickej fyziológie SAV, Bratislava

Úvod: Existuje niekoľko experimentálnych modelov klinického syndrómu X. Jedným z nich je model hereditárne hypertriglyceridemického (hHTG) potkana. Tento model je charakterizovaný inzulínovou rezistenciou, hypertenziou a hypertriglyceridémiou. V posledných rokoch bol dôkladne skúmaný metabolizmus týchto zvierat. Napriek tomu, že ako následok hypertenzie možno v tomto modeli očakávať zmeny rastu ľavej komory (ĽK), nie sú zatiaľ údaje zamerané na tento problém.

Cieľ: V našom experimente sme zisťovali, či je tento model charakterizovaný hypertrofiou a/alebo fibrózou ľavej komory a aký vplyv má na tieto prípadné zmeny podávanie ACE inhibítora kaptoprilu.

Metódy a výsledky: Potkany boli rozdelené do troch experimentálnych skupín: kontrolné potkany rodu Wistar, hHTG potkany a hHTG potkany, ktorým bol 4 týždne podávaný kaptopril v dávke 100 mg/kg/deň. Systolický krvný tlak bol u hHTG potkanov signifikantne zvýšený počas celého experimentu (143 mmHG oproti 119 mmHG u kontrol Wistar). ĽK bola u hHTG potkanov zväčšená a koncentrácia deoxyribonukleovej kyseliny v ĽK bola u hHTG znížená, čo svedčí skôr pre hypertrofiu kardiomyocytov ako proliferáciu fibroblastov. Histologicky sa nezistili žiadne zmeny väziva v ĽK. Kaptopril signifikantne znížil systolický krvný tlak (117 mmHG) a redukoval hmotnosť ĽK. Množstvo väziva a koncentrácia DNA v ĽK sa po kaptoprile nezmenili.

Záver: Hypertenzia u hHTG potkanov sa spája s hypertrofiou ĽK bez zmien v množstve väziva v ĽK. Podávanie kaptoprilu počas 4 týždňov signifikantne znížilo rozsah hypertrofie ĽK a systolický krvný tlak, pričom nemalo žiadny vplyv na obsah väziva v ĽK.

Poďakovanie: Táto práca vznikla s podporou grantu č. 1/7529/20 Ministerstva školstva SR.

PĽÚCNA EMBÓLIA U GRAVIDNEJ – KAZUISTIKA

Macháčová Z, Jesenský T, Studenčan M, Firment J, 1Grochová M, 1Capková J.

Kardiocentrum, Kardiologické oddelenie, FNsP, Košice, 1I. KAIM, FNsP, Košice

Autori referujú kazuistiku 32 ročnej multipary v 2. mesiaci gravidity, prijatej na KAIM FNsP v Košiciach pre kolapsový stav s progresiou do šoku. Gynekologickým a ultrasonografickým vyšetrením bola potvrdená tehotnosť-gemini s nejasnou vitalitou, pričom extrauretínna gravidita a krvácanie gynekologického pôvodu boli vylúčené.

Kardiológ na základe klinického obrazu, EKG, RTG hrudníka (výpad cievnej kresby ľavého pľúcneho krídla) i echokardiografických vyšetrení vyslovil podozrenie na masívnu pľúcnu embolizáciu. Emergentne zrealizovaná pulmoangiografia dokumentovala výpad perfúzie ľavého pľúcneho krídla v celom rozsahu. Konzultovaný kardiochirurg odporučil konzervatívny postup. Po dohode kardiológa, gynekológa a anesteziológa bola aplikovaná 96 hodín trvajúca systémová fibrinolýza spočiatku s paralelnou, neskôr s následnou kontinuálnou heparinizáciou. Po 24 hodinách fibrinolytickej liečby na kontrolnom RTG hrudníka bola už viditeľná pôvodne chýbajúca cievna kresba, došlo k spontánnemu potratu, bola vykonaná kyretáž, bez komplikujúceho krvácania. Od prijatia bola pacientka 72 hodín na UPV a 84 hodín na kombinovanej inotrópnej podpore. Od 4. dňa pobytu stav bol komplikovaný febrilitami s pozitívnym kultivačným nálezom z centrálnej kanyly (Pseudomonas aeruginosa), stav bol hodnotený ako katétrová sepsa. Po cielenej ATB liečbe pacientka afebrilná.

Hemotológ stav hodnotil ako hyperkoagulačný stav in vivo-dif. dg primárny resp. sekundárny pri gravidite. Pacientka klinicky stabilizovaná s účinnou perorálnou antikoagulačnou liečbou bola prepustená do ambulantnej starostlivosti kardiológa a hematológa.

STREDNODOBÉ SLEDOVANIE RECIDÍVY FLUTTERU PREDSIENÍ PO KATÉTROVEJ ABLÁCII – ÚLOHA TRANSISTMICKÉHO VEDENIA VZRUCHU V PRAVEJ PREDSIENI

Malacký T, Margitfalvi P, Urban L, Lukáč P, Hatala R.

Oddelenie porúch rytmu, Kardiologická klinika, SÚSCH, Bratislava

Oblasť medzi ústim v. cava inferior a trikuspidálnym prstencom tzv. cavotricuspidálny istmus má rozhodujúci význam pre vytvorenie makroreentry okruhu pre typickú formu flutteru predsiení (FLA). Keďže reprezentuje oblasť pomalého vedenia a zároveň je najužšou anatomickou časťou okruhu, ide o cieľovú štruktúru pre elimináciu makroreentry okruhu pomocou lineárnej radiofrekvenčne vytvorenej lézie. Vytvorenie kompletného (bidirekčného) bloku v istme počas RFKA sa považuje za najlepšie kritérium akútnej úspešnosti katétrovej intervencie.

Metodika: V roku 2000 bolo na Oddelení porúch rytmu SÚSCH realizovaných 22 procedúr u 21 pacientov s FLA typu I (6 žien, 15 mužov) s priemerným vekom 57,7 rokov (20 – 74 rokov). 12 pacientov na začiatku procedúry RFKA malo flutter predsiení typ I, 1 pacient fibriláciu predsiení a 8 pacientov bolo v sínusovom rytme (SR). RFKA bola realizovaná štandardnou metodikou zavedením katétrov do oblasti pravej predsiene, Hisovho zväzku, pravej komory, Dekapolárny katéter do oblasti koronárneho sinu, a halo katéter do oblasti anulu trikuspidálnej chlopne. Dôkaz bidirekčného bloku vedenia vzruchov bol stanovovaný počas konštantného stimulovania na opačnej strane predsiení vo vzťahu k vytvorenej línii bloku.

Výsledky: Vytvorenie kompletného bloku v istme a jeho dôkaz sme dosiahli u 13 pacientov (59 %). U jedného pacienta sme dosiahli nekonštantný bidirekčný blok vedenia a u 8 pacientov sme vytvorením línie v oblasti istmu nedosiahli úplný blok vedenia. Úplný blok vedenia a jeho dôkaz sme považovali za akútne úspešnú elimináciu substrátu FLA. 20 pacientov (90 %) malo pri ukončení RFKA sínusový rytmus. V nasledujúcom období sledovania priemerne 4 ± 3 mesiacov sme získali informácie od 13 pacientov (62 %). 7 pacientov s bidirekčným blokom zostávalo v sínusovom rytme. 3 pacienti bez dôkazu bidirekčného bloku zostávali tiež v SR, u 2 pacientov pretrvával FLA a 1 pacient bol vo fibrilácii predsiení.

Záver: Vytvorenie línie v oblasti istmu a dôkaz bidirekčného bloku vedenia v skupine našich pacientov poukazuje na úspešnosť a elimináciu v strednodobom sledovaní recidívy FLA.

KAPTOPRIL ZABRÁNIL NÁRASTU TLAKU A VZNIKU FIBRÓZY PRI hHTG POTKANOCH OVPLYVNENÝCH CHRONICKÝM PODÁVANÍM L-NAME

Matúšková J, Ľupták I, Babál P1, Pecháňová O2, Bernátová I2, Šimko F.

Ústav patologickej fyziológie, LFUK, Bratislava, 1Patologický ústav, LFUK, Bratislava, 2Ústav normálnej a patologickej fyziológie SAV, Bratislava

Cieľ: V predchádzajúcich experimentoch sme dokázali, že hypertenzia na modeli hereditárneho hypertriglyceridemického potkana je spojená s hypertrofiou ľavej komory (ĽK). Mechanizmus vzniku hypertenzie na tomto modeli nie je jasný, ale predpokladá sa, že deficit oxidu dusnatého (NO) je jeden z vyvolávajúcich faktorov. V tomto experimente sme zisťovali, či zablokovaním NO tvorby dosiahneme ďalšie zvýšenie krvného tlaku a dodatočný nárast hmotnosti hypertrofovanej ĽK u hHTG potkanov.

Súbor a metodika: Vyšetrované boli 4 skupiny zvierat: kontrolná skupina (kmeň Wistar), kontrolná skupina hHTG potkanov, skupina hHTG potkanov s L-NAME (40 mg.kg-1) a skupina hHTG potkanov s L-NAME a kaptoprilom (100 mg.kg-1). Experiment trval 4 týždne.

Výsledky: Systolický krvný tlak u hHTG potkanov bol zvýšený (143 mmHg vs. 119 mmHg u kontrol) a u hHTG potkanov s L-NAME sa ďalej signifikantne zvyšoval (189 mmHg). Hypertrofia ĽK, ktorá bola prítomná u hHTG potkanov, sa ďalej mierne zväčšovala po podaní L-NAME, pričom súčasne sa zvýšilo množstvo fibrotického tkaniva, najmä v subendokardiálnych vrstvách a v septe. Deoxyribonukleová kyselina (DNA) sa zvyšovala po podaní L-NAME, koncentrácia ribonukleovej kyseliny (RNA) sa nemenila. Kaptopril úplne zabránil vzniku systolickej hypertenzie u hHTG potkanov s L-NAME. Súčasne zabránil nárastu hmotnosti ĽK a úplne zabránil zmnoženiu fibrotického tkaniva v ĽK. DNA a RNA neboli ovplyvnené liečbou kaptoprilom.

Záver: Blokáda NO tvorby u hHTG potkanov spôsobuje ďalšie zvýšenie systolického krvného tlaku a indukuje vyvinutie fibrózy ĽK, ale len mierne stimuluje jej hypertrofický rast. ACE inhibítor kaptopril zabránil ďalšiemu nárastu tlaku a predišiel vzniku fibrózy ĽK.

Poďakovanie: Táto práca vznikla s podporou grantu č. 1/7529/20 Ministerstva školstva SR.

VPLYV ABLÁCIE AV UZLA NA FUNKCIU ĽAVEJ KOMORY A KVALITU ŽIVOTA U PACIENTOV S FIBRILÁCIOU PREDSIENÍ REZISTENTNOU NA MEDIKAMENTÓZNU LIEČBU

Mišíková S, Stančák B, Komanová E, Pálka J.

III. interná klinika FN L. Pasteura, Košice

Cieľ: Cieľom práce je zhodnotiť vplyv ablácie AV uzla na funkciu ľavej komory (hodnotenú echokardiograficky) a kvalitu života u pacientov so symptomatickou, na medikamenty rezistentnou fibriláciou predsiení.

Súbor a metóda: Abláciu AV uzla sme vykonali u 85 pacientov (35 mužov a 50 žien). Hodnotili sme funkciu ľavej komory pomocou echokardiografických ukazovateľov (ejekčná frakcia a diameter ľavej komory) a diameter ľavej predsiene pred a po výkone. Zároveň sme pomocou dotazníkov hodnotili vplyv ablácie AV uzla na fyzickú výkonnosť pacientov a kvalitu života. Priemerná ejekčná frakcia pred výkonom bola 54,8 %, po ablácii stúpla na 61,5 %. Rozdiely sme zaznamenali aj v rozmeroch ľavej komory a ľavej predsiene.

Záver: Na základe výsledkov uzatvárame, že ablácia AV uzla je vhodnou liečebnou metódou u pacientov s fibriláciou predsiení s rýchlou komorovou odpoveďou na medikamentóznu liečbu.

FARMAKOTERAPIA A DLHODOBÉ SLEDOVANIE PACIENTOV S VAZOVAGÁLNOU SYNKOPOU

Mitro P, Rybár R, Trejbal D.

II. interná klinika LF UPJŠ a FNsP, Košice

Cieľ: Terapia a sledovanie efektivity terapie vazovagálnej synkopy.

Súbor a metodika: Farmakoterapiu sme indikovali u 96 pacientov s vazovagálnou synkopou verifikovanou pozitívnym head-up tilt testom (40 mužov, priemerný vek 36 rokov). Efekt terapie sme u všetkých pacientov overili opakovaným HUT (po 2 – 3 týždňovej terapii) a dlhodobým sledovaním.

Výsledky: Pri testovaní účinnosti farmakoterapie bolo vykonaných 150 testov. Účinná terapia bola nájdená u 88 pacientov, u 8 pacientov sa účinnú terapiu nepodarilo nájsť. Ako liek voľby sme použili midodrin. Pri dávkovaní 2 x 2,5 mg bol použitý pri 42 kontrolných testoch, účinný bol v 30 prípadoch (71,4 %). Pri dávkovaní 2 x 5 mg bol účinný pri 36 zo 45 testov (80 % účinnosť). 28 kontrolných testov sme vykonali pri terapii betablokátorom (BB) – bopindolol, bisoprolol, metoprolol. Terapia bola účinná v 14 prípadoch (50 %). Terapia neselektívnym BB s ISA (bopindolol) bola účinná v 11/21 testov. Terapia beta 1-selektívnym BB bez ISA (bisoprolol a metoprolol) bola účinná v 3/7 prípadov. Rozdiel v účinnosti nie je štatisticky významný (53 vs. 43 %). U 5 pacientov sme použili kombináciu farmák. BB bol prítomný v každej kombinácii. Kombinovaná terapia bola účinná vo všetkých prípadoch. U 4 pacientov sme použili fludrokortison (účinný vo všetkých prípadoch), u 1 pacienta disopyramid (nebol účinný). Kardiostimuláciu sme pri terapii VVS nepoužili. V prípade pacientov s kardioinhibičným typom sa nám podarilo nájsť účinnú farmakoterapiu vo všetkých prípadoch (6 pacientov: midodrin 2 x 2,5 mg, 7 pacientov: midodrin 2 x 5 mg, 1 pacient: bopindolol 0,5 mg denne). Pacienti boli sledovaní 1 – 72 mesiacov, priemerne 33 mesiacov. V skupine 96 pacientov došlo k recidíve synkopy u 4 pacientov po vynechaní terapie. U 2 pacientov došlo k jednej recidíve synkopy napriek užívanej terapii.

Závery: Midodrin je vysoko účinný a dobre tolerovaný v dlhodobej prevencii recidív vazovagálnej synkopy. Betablokátory sú účinné v polovici prípadov, účinnosť betablokátorov s ISA a bez ISA je podobná. Na základe dlhodobého sledovania pacientov sa nám metóda hodnotenia účinnosti terapie vazovagálnej synkopy opakovanými HUT javí ako užitočná. Pri takto zvolenej terapii sú recidívy synkopy minimálne.

DEPRESÍVNE PORUCHY U PACIENTOV PO SRDCOVOM INFARKTE

1Moščovič P, 2Pálová E, 1Šefara P, 1Balcová D, 2Breznoščáková D, 2Sokoliová J.

1I. interná klinika LF UPJŠ, Košice, 2Psychiatrická klinika LF UPJŠ, Košice

Kardiovaskulárne choroby sú spojené so zvýšenou incidenciou depresívnych porúch. Napriek tejto vysokej pravdepodobnosti výskytu zostávajú depresie často nepoznané a preto aj neliečené. Komorbidita depresie je spojená so zhoršenou prognózou a zvýšenou mortalitou.

Cieľom práce je dlhodobý monitoring komorbidity pacientov s prekonaným IM.

Výsledky: Počas pol roka bolo psychiatricky vyšetrených 43 pacientov hospitalizovaných na I. internej klinike s prekonaným IM – 21 pacientov po AMI, 22 s prekonaným IM a nestabilnou AP (31 mužov, 12 žien, priemerný vek mužov 67,3 roka, žien 70,5 roka). Na posúdenie závažnosti depresie boli použité škály: W. W. K. Zung, Beckov dotazník úzkosti, Sheehanova stupnica nespôsobilosti, HAMD, MADRS a CGI – pre posúdenie klinickej závažnosti. 55,8 % pacientov spĺňalo kritériá depresívnej poruchy, pre ktorú bola začatá antidepresívna liečba – SSRI (Seroxat – paroxetin). Pacienti boli vyšetrení počas prvého týždňa hospitalizácie, pred prepustením a následne aktuálne podľa stavu v mesačných až trojmesačných intervaloch. Naše prvé výsledky potvrdzujú vysoký výskyt (55,8 %) depresívnych porúch u pacientov po IM, čo sa odrazilo v poklese ich funkčného uplatnenia v spoločenskej, rodinnej aj pracovnej oblasti.

TROMBOLÝZA U CHORÝCH S AKÚTNYM INFARKTOM MYOKARDU NA SLOVENSKU – ANALÝZA PRÍČIN NEREALIZOVANIA TROMBOLÝZY

Moťovská Z, Jurkovičová O, Cagáň S, Wimmerová S, Besedová I, Trnovec T.

Katedra vnútorného lekárstva SPAM – I. interná klinika Dérerovej FNsP, ÚPKM, Bratislava

Trombolýza je v súčasnosti na Slovensku jediná všeobecne dostupná reprefúzna liečba u chorých s akútnym infarktom myokardu (AIM) s eleváciami segmentov ST alebo (pravdepodobne) novou ramienkovou blokádou. V rámci projektu AUDIT diagnostického a terapeutického postupu u chorých s akútnymi koronárnymi syndrómami (AUDIT) spĺňalo kritériá pre podanie trombolýzy viac ako 2/3 chorých. Z počtu 3 107 chorých s AIM bola táto liečba podaná 1 074 pacientom (34,6 %). Najvýznamnejšími faktormi nepodania trombolytickej liečby boli vek > 64 rokov, ženské pohlavie, prijatie chorého na všeobecnú JIS (pri porovnaní s liečbou na KJ), celkové prednemocničné oneskorenie > 6 hodín, blokáda ľavého ramienka. Viac ako polovica chorých v štúdii AUDIT mala > 64 rokov a trombolýzu z nich nedostalo až 73,7 % chorých. Rizikovým pohlavím boli ženy (až 71 % bez trombolýzy). Väčšina pacientov s AIM sa na Slovensku prijíma na všeobecné JIS (58,9 %), na KJ len 27 %. Dôležité je preto upozorniť, že chorí prijatí na všeobecné JIS nedostali trombolýzu vo významnom počte pri porovnaní s chorými, ktorí boli prijatí na KJ. Pacienti s AIM s celkovým prednemocničným oneskorením 6 – 12 hodín nedostali trombolýzu v 70,1 %. Varovné sú údaje o nepodaní trombolýzy vo vzťahu so zmenami na vstupnom EKG. Napriek tomu, že z metaanalýz veľkých štúdií vyplynulo, že z trombolýzy profitujú najviac pacienti s blokádou ľavého ramienka (BĽR) a s eleváciami segmentov ST pri infarkte prednej steny, na Slovensku až 81,2 % pacientov s BĽR nedostalo trombolýzu. Autori upozorňujú na neoprávnene vysoký počet chorých s AIM bez reprefúznej liečby. Zdôrazňujú, že chorí s typickou anamnézou a s eleváciami segmentov ST, a hlavne s BĽR, a aj iní, u ktorých je trombolýza opodstatnená, ju vo vysokom percente nedostanú.

KOSTNÉ ZMENY PO TRANSPLANTÁCII SRDCA

Noskovičová M, Štefíková K, Spustová V, Fabián J.

SÚSCH, Bratislava

Cieľ: Osteoporóza po transplantácii orgánov sa vyvíja ako nežiadúci účinok imunosupresívnej terapie. V prvých mesiacoch po transplantácii vedie k zvýšenej resorpcii ako aj k zníženej novotvorbe kosti a k úbytku kostnej hmoty a zvýšenej incidencii fraktúr. Cieľom nášho sledovania bolo zistiť stav kostnej hmoty, biochemické ukazovatele minerálového metabolizmu a markery kostnej remodelácie u pacientov po transplantácii srdca (HTx).

Pacienti a metódy: Vyšetrili sme 24 pacientov po HTx. Kostná denzita (BMD) lumbálnej chrbtice L2 – L4 a femuru sa vyhodnocovala v g/cm2 a podľa WHO kritérií (T skóre v rozmedzí –1 až –2,5 SD ako osteopénia, T skóre < –2,5 SD ako osteoporóza). Minerálový metabolizmus a funkcia obličiek sa vyšetrovala štandardnými klinicko-biochemickými metódami. Ako markery kostného metabolizmu sa sledovali parathormón (iPTH) a 25-hydroxyvitamin D (25-OH-D).

Výsledky: Naši pacienti mali koncentráciu Ca v norme (2,44 ± 0,12 mmol/l). Vylučovanie Ca bolo však znížené (1,75 ± 1,2 mmol/l). 80 % pacientov malo zníženú funkciu obličiek, priemerný klírens kreatinínu 0,74 ± 0,26 ml/s a zvýšenú koncentráciu iPTH 112,5 pg. Zistili sme stredne ťažký deficit vitamínu D, koncentrácia 25-OH-D bola v priemere 13,08 ± 5,1 ng/ml. Podľa BMD vyšetrenia malo osteopéniu/osteoporózu krčku femuru 54 %/13 % pacientov a lumbálnej chrbtice 46 %/17 % pacientov. Normálnu denzitu v oboch lokalitách malo 35 % pacientov.

Záver: U pacientov po HTx sa vyvíjajú závažné kostné zmeny, na ktorých sa podieľa imunosupresívna terapia a rozvíjajúca sa renálna insuficiencia so sekundárnou hyperparatyreózou. Včasnou prevenciou suplementácie vápnika a vitamínu D v predoperačnom období a adekvátnou terapiou po HTx je možné rozvoju týchto zmien predchádzať resp. ich spomaliť.

PSYCHOLOGICKÉ FAKTORY A KVALITA ŽIVOTA PACIENTOV PO TRANSPLANTÁCII SRDCA

Nôtová P, Štefanková I, Fabián J.

Transplantačné oddelenie, SÚSCH, Bratislava

Cieľom práce bolo hodnotenie pacientov po HTx z aspektu kvality ich života a analýza psychologických a psychosociálnych faktorov, ktoré sa podieľajú na ich emocionálnom a faktickom prežívaní. Medzi najčastejšie uvádzané komponenty kvality života patria: fyzický a zamestnanecký status, sociálne a interpersonálne vzťahy, mentálny a emocionálny status, voľnočasové aktivity a vnímanie zdravotného stavu a spokojnosť so sexuálnym životom.

V období od októbra 2000 do mája 2001 sme vyšetrili 42 pacientov (36 mužov) priemerného veku 51,2 roka. V čase vyšetrení boli pacienti po HTx. Použili sme Spielbergov dotazník anxiety – STAI, Beckovu škálu depresivity – BDI II., dotazník kvality života – QOLQ podľa Oldrigea a štrukturovaný rozhovor zameraný na QOL.

Depresívna symptomatológia bola prítomná u 14 % pacientov, 2 % vykazovali vysokú intenzitu. Hodnoty v norme boli prítomné u 86 % pacientov. Zvýšené hodnoty anxiety demonštrovalo 29 % pacientov. Zamestnaných bolo 33 % pacientov. U 55 % pacientov bola kvalita života veľmi dobrá a u 9 % uspokojivá.

V práci analyzujeme a diskutujeme psychosociálne a psychologické faktory z hľadiska kvality života pacientov po HTx a z hľadiska adaptability a kooperability v období po HTx. S dobrou úrovňou kvality života pacientov po HTx sú asociované: dobrá fyzická kondícia, NYHA I a II, zamestnanie alebo iná zmysluplná aktivita, spokojnosť so sexuálnym životom, dobrá rodinná a sociálna podpora, emocionálna stabilita, primeraná finančná situácia a pozitívne vnímanie zdravotného stavu.

PROTOKOL KONTROLOVANÉHO DÝCHANIA – POROVNANIE S INÝMI NEINVAZÍVNYMI METÓDAMI VYŠETRENIA SENZITIVITY BAROREFLEXU U CHORÝCH PO AKÚTNOM NEKOMPLIKOVANOM INFARKTE MYOKARDU

Olexa P, Gonsorčík J, Olexová M, Szakács M.

IV. interná klinika LF UPJŠ, Košice

Markery autonómnej dysfunkcie (znížená variabilita srdcovej frekvencie – HRV, senzitivita baroreflexu – BRS) majú prognostický význam u kardiovaskulárnych ochorení, najmä po infarkte myokardu (IM). Dychové parametre, dominantne frekvencia dýchania, signifikantne modulujú baroreflexnú odpoveď, čím negatívne ovplyvňujú metodológiu BRS. Tieto modulujúce faktory zohľadňuje protokol kontrolovaného dýchania.

Cieľom tejto pilotnej štúdie bolo overiť senzitivitu a efektivitu tejto metodiky v porovnaní s klasickými neinvazívnymi diagnostickými metódami BRS u chorých po akútnom IM.

Metódy: Sledovanú skupinu tvorilo 57 pacientov po prekonanom akútnom IM (35 mužov, 22 žien vo veku 62,5 ± 117 rokov). V sledovanej skupine bol Q-IM dokumentovaný v 73,6 %, IM s eleváciou ST v 74 % a fibrinolýza bola aplikovaná u 35,1 % chorých. Na 12 ± 4. deň po IM sme u sledovaných subjektov realizovali neinvazívne vyšetrenie senzitivity baroreflexu: po 5 minútach pokoja na lôžku kontrolovane dýchali s dychovou frekvenciou 0,1 Hz (6 dychových cyklov/min.). Použitím kontinuálneho monitora TK a srdcovej frekvencie (Colin, Japonsko) a originálneho software (ScopeWin 95) na získavanie a spracovanie dát boli následne u vyšetrovaných subjektov merané hodnoty spontánneho BRS a to tzv. slope metódou (BRSslope), spektrálnou metódou (BRSspect) a protokolom kontrolovaného dýchania (BRS0,1 Hz) pričom bola štatisticky vyhodnocovaná vzájomná korelácia výsledkov dosiahnutých jednotlivými metódami.

Výsledky: Aplikáciou uvedených metód neinvazívneho vyšetrenia BRS sme v sledovanom súbore zistili: BRS0,1 Hz 7,13 ± 7,66, BRSspect 9,6 ± 8,22 a BRSslope 8,13 ± 7,11 ms/mmHg. Medzi hodnotami získanými protokolom kontrolovaného dýchania BRS0,1 Hz a BRSspect resp. BRS0,1 Hz a BRSslope sme potvrdili štatisticky významnú koreláciu s korelačnými koeficientmi r = 0,94 resp. r = 0,80 (P < 0,01).

Záver: Protokol kontrolovaného dýchania sa zdá byť adekvátnou a racionálnou metódou signifikantne korelujúcou s výsledkami iných doteraz používaných neinvazívnych postupov diagnostiky BRS. Táto metóda môže nájsť svoje uplatnenie v diagnostike autonómnej dysfunkcie alebo rizikovej stratifikácie nielen u chorých s kardiovaskulárnymi ochoreniami, ale i u iných chorôb charakteristických dysfunkciou ANS. Na potvrdenie uvedených záverov je nevyhnutná realizácia rozsiahlejších štúdií s dostatočným počtom pacientov.

METOPROLOL CR/XL ZNIŽUJE SÉROVÉ HLADINY TUMOR NECROSIS FAKTORA ALFA U CHORÝCH S CHRONICKÝM SRDCOVÝM ZLYHANÍM

Olexová M, Gonsorčík J, 1Kiseľová J, Olexa P, 1Olejníková M.

IV. interná klinika LF UPJŠ, Košice, 1Oddelenie klinickej imunológie a alergológie, FN L. Pasteura, Košice

Zvýšená systémová zápalová aktivita zohráva dôležitú úlohu v patogenéze chronického srdcového zlyhania (SZ). Pozitívne účinky betablokátorov (BB) u SZ boli potvrdené vo viacerých prácach, ich efekt na inflamačnú komponentu u pacientov so SZ zatiaľ nie je celkom jasný. Cieľom tejto pilotnej práce bolo overiť vplyv krátkodobej terapie (priemerne 60 dní) preparátom metoprolol CR/XL na sférové koncentrácie TNF? – marker imunitnej aktivity pri SZ.

Metódy a výsledky: Sledovaný súbor tvorilo 15 pacientov (10 mužov, 5 žien, vo veku 68,5 ± 5,9 rokov) so SZ ischemickej genézy a pokročilou systolickou dysfunkciou zaradených do funkčnej skupiny NYHA III a IV (11/4 pacienti). Hemodynamicky nestabilní a chorí so zápalovými a inými ochoreniami spojenými so vzostupom cirkulujúceho TNF? neboli do štúdie zaradení. Pri vstupnom vyšetrení bol k chronickej medikácii chorých (diuretikum, digoxin, inhibítor ACE) pridaný metoprolol CR/XL v iniciálnej dávke 25 mg s postupným zvýšením na 100 mg/deň počas sledovaného obdobia. U 3 pacientov (20 %) bola pre symptomatickú hypotenziu nutná redukcia na 50 mg metoprololu CR/XL denne. Pri vstupnom a záverečnom vyšetrení realizovanom 60 ± 10 dní od zaradenia, bola pacientom odobratá venózna krv a stanovená sérová koncentrácia TNF?. Na štatistickú analýzu získaných dát sme použili Studentov párový T-test. V sledovanej populácii sa nám podarilo verifikovať štatisticky významný pokles priemerných plazmatických koncentrácií TNF? medzi vstupným a záverečným vyšetrením: 90,3 ± 30,9 vs 66,3 ± 29,5 pg/ml (p = 0,03).

Záver: Na základe dosiahnutých výsledkov konštatujeme, že metoprolol CR/XL znižuje sérovú koncentráciu TNF? a tým môže znižovať aktivitu systémovej zápalovej reakcie, dôležitej v  patogenéze SZ. Tento efekt metoprololu CR/XL je pravdepodobne jedným z faktorov priaznivého vplyvu niektorých BB na prognózu chorých so SZ. Na potvrdenie záverov je však nevyhnutná realizácia rozsiahlejších klinických štúdií s dostatočným počtom pacientov.

MITRÁLNA REGURGITÁCIA – ZMENILI SME V PRIEBEHU ROKOV CHIRURGICKÝ PRÍSTUP?

Outrata R, Fischer V, Lupták J, Havlínová K.

SÚSCH, Bratislava

Mitrálna regurgitácia predstavuje chlopňovú chybu, ktorá má svoje miesto v dennej praxi kardiológa a kardiochirurga. S očakávaným vzrastom podielu degeneratívneho postihnutia mitrálnej chlopne oproti reumatickému sa dostáva do popredia otázka možnej rekonštrukcie chlopne.

Cieľom autorov je retrospektívne vyhodnotiť pacientov operovaných pre mitrálnu regurgitáciu so zameraním sa na pomer rekonštrukcií a nahradenia mitrálnej chlopne umelou chlopňovou protézou. Je podaný prehľad techniky a možnosti rekonštrukcie mitrálnej chlopne a vyhodnotený vlastný súbor operovaných.

Pacienti indikovaní včas, s vlastným sinusovým rytmom profitujú zo zachovania vlastnej funkčnej mitrálnej chlopne, nevyžadujúcej trvalú antikoagulačnú liečbu.

ANTIFOSFOLIPIDOVÝ SYNDRÓM V POZADÍ ZÁVAŽNÝCH KARDIOVASKULÁRNYCH KOMPLIKÁCIÍ U PACIENTOV NA KARDIOLOGICKOM ODDELENÍ

Pavlíková J, Studenčan M, 1Hulíková M, Ignác J.

Kardiologické oddelenie, FNsP, Košice, 1Regionálne centrum hemostázy a trombózy, FNsP, Košice

Cieľ: Antifosfolipidový syndróm (APS) je pomerne častým získaným trombofilným stavom, ktorý je v kardiologickej praxi často podceňovaný. Cieľom práce bolo overiť hypotézu, že pri cielenom vyšetrovaní klinicky vyselektovanej skupiny pacientov, nie je APS raritným ochorením.

Súbor a metodika: V sledovanom období 10 mesiacov sme vyslovili klinické podozrenie na APS u 14 pacientov. U všetkých sme zrealizovali komplexné hematologické vyšetrenie, pričom APS bol potvrdený u 9 pacientov. Išlo o pacientov s AIM, trombózou/tromboembóliou a. pulmonalis, respektíve s trombózou v. cava inferior. V práci podrobnejšie analyzujeme dve kazuistiky s potvrdeným APS: jedného pacienta s priaznivým a druhého pacienta s fatálnym klinickým priebehom.

Výsledky a záver: Pacienti s potvrdeným APS mali priemerný vek 52,7 ± 9 rokov, išlo o 7 žien a 2 mužov. Naše skúsenosti potvrdili hypotézu, že na APS je nutné cielene myslieť. APS sa môže spolupodieľať na závažných kardiovaskulárnych komplikáciách, alebo môže byť ich jedinou príčinou. Včasné podchytenie a adekvátna liečba APS môže zabrániť recidívam kardiovaskulárnych komplikácií. Diagnostika APS si vyžaduje úzku spoluprácu s hematológom s kvalitným laboratórnym zázemím.

CYTOKÍNY (TNF, IL-8, IL-10) A ICAM-1 V KRVI KARDIOCHIRURGICKÝCH PACIENTOV S NÍZKOU EJEKČNOU FRAKCIOU ĽAVEJ KOMORY

1Pecháň I, 1Daňová K, 1Olejárová I, 2Marťáková L, 2Parrák V, 3Bucová M, 1Fischer V.

1SÚSCH, Bratislava, 2Nemocnica sv. Cyrila a Metoda, Bratislava, 3Imunologický ústav LF UK, Bratislava

Cieľ: Zložitejšie kardiochirurgické výkony sprevádza generalizovaná odpoveď imunitného systému (I. S.), ktorá má v prvom rade obranný charakter a je dôsledkom pôsobenia viacerých faktorov. Keďže je známe, že dochádza k aktivácii mnohých pro-, antiinflamačných a regulačných proteínov, sledovali sme hladiny niektorých solubilných cytokínov a intercelulárnej adhezívnej molekuly-1 (ICAM-1) pred a počas jedného týždňa po kardiochirurgickom výkone v umelom krvnom obehu uskutočnenom u pacientov s nízkou výkonnosťou ľavej komory srdca.

Súbor pacientov a metódy: U 12 pacientov (7 – ICHS, 5 – stenóza aortálnej chlopne) s nízkou ejekčnou frakciou ľavej komory (22,3 ± 0,69 %) sa vykonal kardiochirurgický výkon v umelom krvnom obehu. Pred výkonom a v 1., 3., 5. a 7. pooperačný deň sa odobrali vzorky centrálnej vénovej krvi a vyšetrili sa hladiny niektorých solubilných cytokínov a ICAM-1.

Výsledky: Hladiny inteneukínov sa v 1. pooperačný deň výrazne zvýšili (IL-8 o 79,5 %, IL-10 dokonca o 373,7 %) a potom počas týždňa postupne klesali. Hladina TNF sa postupne zvyšovala a dosiahla maximum 5. deň po výkone (zvýšenie o 174,5 %). Hladiny ICAM-1 sa podstatnejšie nemenili. Hodnoty sledovaných parametrov boli počas celého sledovaného obdobia výrazne vyššie ako u súboru kontrolných osôb.

Záver: Výsledky poukazujú na výraznú komplexnú odpoveď sledovaných cytokínov na uvedený kardiochirurgický výkon i v neskoršom reprefúznom období. Najvýraznejšie zmeny sme zistili v koncentrácii regulačného cytokínu IL-10.

Štúdia sa uskutočnila s podporou grantu RVT 21 – 06 – 05.

SYMPATIKOVÁ INERVÁCIA MYOKARDU U NELIEČENEJ ESENCIÁLNEJ HYPERTENZIE STANOVENÁ POMOCOU 123I-MIBG SCINTIGRAFIE

Povinec P, Murín J.

I. interná klinika LFUK a FN, Oddelenie nukleárnej medicíny, Bratislava

Cieľ: Zvýšená aktivita sympatikového nervového systému hrá jednu z kľúčových úloh v patofyziológii esenciálnej hypertenzie. Cieľom tejto práce bolo posúdiť stav myokardiálnej adrenergnej inervácie pomocou scintigrafie s analógom noradrenalínu – 123I-MIBG, u pacientov s novozistenou esenciálnou hypertenziou (EH) v porovnaní s normotonikmi.

Pacienti a metódy: 123I-MIBG scintigrafia myokardu bola vykonaná u 39 pacientov s novodiagnostikovanou, neliečenou EH. Pacienti boli stratifikovaní do rizikových skupín podľa doporučení WHO/ISH 1999. 9 bolo v skupine s nízkym a stredným rizikom (HSR), 22 v skupine s vysokým rizikom (HVR) a 8 v skupine s veľmi vysokým rizikom (HVVR) veľkej kardiovaskulárnej príhody. Ako kontrolnú skupinu sme vyšetrili 13 osôb s normálnymi hodnotami krvného tlaku (N), s nízkym rizikom kardiovaskulárnych ochorení. Z planárnych predných projekcií hrudníka sa stanovovali hodnotené parametre: pomer akumulácie nad srdcom k mediastínu po 4 hodinách od podania (SM4) a úroveň vyplavovania, washout (WO), ktorý sa vypočítal ako relatívny rozdiel v akumulácii medzi 15 minútami a 4 hodinami od aplikácie. Výsledky boli biometricky spracované neparametrickými testami.

Výsledky: Mediány SM4 boli 2,17 u N, 1,93 u HSR, 1,89 u HVR a 1,97 u HVVR. Nezistili sme štatisticky signifikantné rozdiely medzi jednotlivými skupinami. Mediány WO boli 0,295 u N, 0,297 u HSR, 0,317 u HVR a 0,378 u HVVR. Ani medzi týmito hodnotami neboli signifikantné rozdiely. Analýzou podskupín pacientov podľa výšky krvného tlaku sme zistili, že mediány SM4 sú významne nižšie u pacientov s 1. a 2. stupňom EH v porovnaní s N (p < 0,05 a p < 0,03).

Záver: Nezistili sme štatisticky významné rozdiely v úrovni akumulácie a vyplavovania 123I-MIBG u pacientov v jednotlivých rizikových skupinách EH v porovnaní s normotonikmi. Avšak mierna a stredne závažná EH je spojená so zníženou hodnotou akumulácie a vyššou úrovňou vyplavovania, čo napovedá o zmenenej funkcii sympatika v závislosti od výšky krvného tlaku u novozistených neliečených hypertonikov.

ISCHEMICKÁ TOLERANCIA MYOKARDU PRI DIABETES MELLITUS V EXPERIMENTE: JE CITLIVOSŤ VOČI ISCHEMICKÉMU POŠKODENIU ZVÝŠENÁ ALEBO ZNÍŽENÁ?

Ravingerová T, 1Neckář J, 1Kolář F, Ziegelhőffer A.

Ústav pre výskum srdca SAV, Bratislava, 1Fyziologický ústav AV ČR, Praha, Česká republika

Cieľ: Na rozdiel od klinických štúdií, ktoré poukazujú na zvýšený výskyt infarktu myokardu a porúch rytmu u diabetických pacientov, pri experimentálnom diabetes mellitus (DM) bola pozorovaná okrem zníženej a nezmenenej, aj vyššia odolnosť myokardu voči ischemickému poškodeniu. V predchádzajúcej práci sme demonštrovali nižší výskyt ischemických arytmií u izolovaného srdca potkana v akútnej fáze DM (1). Cieľom tejto práce bolo rozšíriť poznatky o vplyve DM na ďalšie prejavy ischemického poškodenia (veľkosť infarktu a komorové arytmie in situ) v závislosti od dĺžky trvania ochorenia.

Metóda: DM bol vyvolaný jednorazovým podaním streptozotocínu (45 mg/kg, i. v.). Po 7 dňoch (akútny DM) alebo po 8 týždňoch (chronický DM) bola u anestézovaných a umelo ventilovaných kontrol a DM potkanov vyvolaná regionálna 30-minútová ischémia (oklúziou LAD koronárnej artérie) s následnou 4-hodinovou reprefúziou a stanovovaním veľkosti infarktového ložiska pomocou farbenia tetrazoliom a planimetrie. V priebehu ischémie bol monitorovaný výskyt arytmií.

Výsledky: Komorová tachykardia (VT) sa vyskytovala u 90 % kontrolných zvierat a predstavovala 55,4 % z celkového počtu arytmií. V akútnej fáze DM výskyt arytmií a ich závažnosť (arytmia score, AS) neboli zvýšené oproti kontrolám. Veľkosť infarktu (normalizovaná na veľkosť ohrozenej oblasti) bola u DM potkanov významne menšia (52,3 ± 5,8 % vs 69,2 = 2,2 %, P < 0,05). Na druhej strane, chronický DM významne znížil výskyt VT (40 %), ich podiel na celkových arytmiach (19,9 %, P < 0,05) a závažnosť arytmií (AS: 2,0 = 0,38 vs 3,3 = 0,3, P < 0,05). Veľkosť infarktu sa však nelíšila od kontrol.

Závery: Diabetický myokard sa vyznačuje skôr zvýšenou toleranciou voči ischemickému poškodeniu. Prejavy tejto rezistencie sa líšia v rôznych štádiách ochorenia, čo môže súvisieť s rozdielnymi patogenetickými mechanizmami arytmií a infarktu myokardu.

1. Ravingerová et al. Mol Cell Biochem 2000;210:143–151.

Podporované z grantov VEGA SR 2/6094/20 a GA CR 305/01/0279.

ÚSPEŠNÁ TROMBOLYTICKÁ LIEČBA U PACIENTA S MASÍVNOU POOPERAČNOU PĽÚCNOU EMBÓLIOU

Remišová S, Jurkovičová O, Kalužay J, Žákovič V, Sámel M.

IV. interná klinika LFUK, Bratislava

Formou kazuistiky je uvedený prípad masívnej pľúcnej embólie sprevádzanej šokom, ktorá vznikla u pacienta na 9 deň po operácii slabinovej prietrže. Pľúcna embólia sa manifestovala typickým klinickým obrazom. Potvrdila sa kontrastnou špirálovou počítačovou tomografiou pľúc, ktorou sa dokázala prítomnosť veľkých embolov v oboch hlavných kmeňoch arteria pulmonalis. Vzhľadom na hemodynamickú závažnosť pľúcnej embólie sa pacientovi podala trombolytická liečba. Stav pacienta vyžadoval čo najrýchlejšie obnovenie pľúcnej perfúzie, preto sa zvolila rt-PA v dávke 100 mg/2 hodiny. Trombolytická liečba viedla k rýchlemu zlepšeniu stavu a k záchrane života pacienta. Prípad demonštruje, že včasné rozpoznanie pľúcnej embólie a obnovenie prietoku pľúcnym riečiskom je z hľadiska prežitia pacienta s masívnou pľúcnou embóliou rozhodujúce. Kontrastná špirálová počítačová tomografia pľúc predstavuje cennú diagnostickú metódu na potvrdenie pľúcnej embólie bez nutnosti ďalších pomocných vyšetrení.

ELEKTROFYZIOLOGICKÉ HODNOTENIE EFEKTIVITY LIEČBY AMIODARONOM: VÝZNAM V MANAŽMENTE PRETRVÁVAJÚCEJ MONOMORFNEJ KOMOROVEJ TACHYKARDIE

Sedlák J, Molčan R, Macháčová Z, Čverčková A.

Kardiologické oddelenie, Kardiocentrum, FNsP, Košice

Cieľ: Pacienti s pretrvávajúcou monomorfnou komorovou tachykardiou (PMKT) majú vysoké riziko náhlej smrti. Randomizované štúdie AVID, CASH a CIDS dokázali vyššiu efektivitu liečby týchto pacientov implantabilným kardioverterom-defibrilátorom (ICD) z hľadiska náhlej arytmickej smrti i celkovej mortality. Metaanalýza štúdií AVID/CASH/CIDS však ukázala porovnateľný efekt amiodaronu a ICD a znížení celkovej mortality v podskupine pacientov s ejekčnou frakciou nad 35 %. Cieľom našej práce bolo: 1. Charakterizovať súbory pacientov s elektrofyziologicky zistenou supresibilitou PMKT amiodaronom a neefektívnou supresiou. 2. Posúdiť rekurenciu PMKT v oboch súboroch.

Súbor a metodika: U 46 pacientov s EKG dokumentovanou PMKT, elektrofyziologicky (EF) vyšetrených, sme posudzovali efektivitu liečby z hľadiska indukovateľnosti PMKT. 28 pacientov nemalo indukovateľnú PMKT (1. skupina), u 18 pacientov indukovateľnosť pretrvávala (2. skupina), z toho 14 pacientov malo implantovaný ICD. V oboch skupinách sme porovnali anamnestické, EKG, ECHOKG, EF parametre, neskoré komorové potenciály, variabilitu srdcovej frekvencie, koronarografický nález, revaskularizačný výkon a liečbu betablokátorom. Rekurenciu PMKT sme hodnotili výskytom recidívy do 3 mesiacov od vyšetrenia resp. implantácie.

Výsledky: V 2. skupine bol signifikantne vyšší výskyt starších IM, nižšia ejekčná frakcia, častejší výskyt aneuryzmy, nižší výskyt možnosti revaskularizácie. Do 3 mesiacov bol výskyt recidívy v 1. a 2. skupine 8 % resp. 32 %.

Záver: Neefektívnosť amiodaronu v supresii indukovateľnosti PMKT možno predpokladať u pacientov so starším IM, s nižšou ejekčnou frakciou, aneuryzmou ľavej komory, bez možnosti revaskularizácie. Neindukovateľnosť PMKT pri liečbe amiodaronom je z krátkodobého hľadiska priaznivým prognostickým znakom supresie spontánnej PMKT. V dlhodobom sledovaní súboru pokračujeme.

ATRIAL FIBRILLATION IN HEART FAILURE, MOSTLY A HEMODYNAMIC OR A THROMBOEMBOLIC PROBLEM?

Sleiman O, Murin J, Bulas J, Kozlikova K, Ghanem W.

1st Internal Dept., Univ. Hosp.,Bratislava

Background: Atrial fibrillation (AF) precipitates heart failure (HF) and influences it. Our aim is to look at its influences on different systems of HF pts the possible mechanisms of that.

Methods: We selected in group (SR) 196 pts (124 m, 72 f, mean age of 73,54 ± 10,17, range 47 – 90 ys) with HF and sinus rhythm. In group (AF) we have enrolled 138 pts (84 m, 54 f, mean age of 72,85 ± 7,20, range 55 – 88 ys) with HF and AF. Pts of group (AF) who were on anticoagulation therapy (55 pts (31 m, 24 f, mean age of 75,02 ± 8,56, range 50 – 95 ys)) represented the third group (AF+). Diagnosis of HF was made clinically, proven by ECG and ECHO (EF < 40 %). All groups were matched by age, sex, clinical situation, risk factors, ECHO findings and the treatment used. We calculated averages of hemoglobin level, incidence of renal involvement (serum urea and creatinine, proteinuria), hepatic involvement (serum bilirubin, plasma protein and hepatic enzymes), and stroke. Results were compared in group (AF) vs (SR) then in group (AF+) vs (SR).

Results: Parameters of hepatic and renal involvement in group (AF) showed significantly higher incidence of abnormalities than in group (SR) (values range: p < 0,05 – p < 0,0001). In case of stroke and Hb, the situation was similar with p < 0,0001. The second comparison showed less significant results in favour of group (AF+) when compared with group (SR), here hepatic involvement showed values (p < 0,05-non-significant differences (NS)), for renal parameters (p < 0,01-NS), for stroke (NS), and for Hb p < 0,005.

Conclusion: AF influences different systems of HF pts. Even after matching hemodynamic parameters, and anticoagulating HF pts (which caused a considerable improvement) still AF could show its effects through its hemodynamic influence. SR has to be restored in patients with HF and if chronic AF supervenes anticoagulate them.

KOMPLEXNÝ PRÍSTUP V STAROSTLIVOSTI O PACIENTOV S NAP. PROSPEKTÍVNE 8- MESAČNÉ SLEDOVANIE NA KORONÁRNEJ JEDNOTKE.

Studenčan M, Pavlíková J, Čverčková A, Ondušová D, Prexta E, Jesenský T.

Kardiologické oddelenie FNsP, Košice

Cieľ: Pacienti s NAP predstavujú v našich podmienkach 1/5 všetkých príjmov na koronárnu jednotku. Ide o skupinu so zvýšeným rizikom kardiovaskulárnych komplikácií, predovšetkým AIM. Keďže viaceré klinické štúdie dokumentovali prognostický význam komplexného a razantnejšieho prístupu v liečbe NAP, rozhodli sme sa pre prospektívne sledovanie a analýzu tejto kategórie pacientov.

Súbor a metodika: V období 8 mesiacov bolo na koronárnej jednotke hospitalizovaných 132 pacientov s NAP, z toho 81 mužov a 43 žien. Priemerný vek bol 65,8 ± 10,9 rokov. Klinické, anamnestické, laboratórne údaje a výsledky neinvazívnych aj invazívnych vyšetrení boli zaznamenávané na špeciálnom formulári. Stratifikáciu rizika sme vykonávali na základe EKG a klinických kritérií. Laboratórne stratifikačné parametre (Troponin, CK-Mbmass) boli z finančných dôvodov využité iba u zanedbateľnej časti pacientov.

Výsledky a záver: Priemerná dĺžka hospitalizácie bola 5,6 ± 3,7 dňa. 20 % pacientov bolo hospitalizovaných v rámci lokálneho spádu koronárnej jednotky, u 30 % išlo o urgentné preklady z iných pracovísk východoslovenského regiónu. 77 % pacientov spĺňalo klinické kritériá vyššieho rizika. Urgentné koronarografické vyšetrenie sme vykonali u 56 % pacientov, echokg u 57 % pacientov. 18,7 % absolvovalo PTCA (15,4 % urgentne, 3,3 % elektívne) a 21 % bolo indikovaných na chirurgickú revaskularizáciu (7,3 % urgentne, 13,7 % elektívne). V sledovanom súbore sme pozorovali 1,6 % hospitalizačnú mortalitu a 4,8 % výskyt AIM. K charakteristikám pracoviska patrí vysoký podiel pacientov s NAP v rizikovej kategórii, čo súvisí so selektovaným výberom ťažších pacientov v rámci východoslovenského regiónu. Predpokladáme, že na priaznivom hospitalizačnom priebehu u našich pacientov mal dôležitý podiel aj komplexný diagnostický prístup, vrátane využitia možností intervenčnej kardiológie a kardiochirurgickej revaskularizácie.

EVALUATION STUDY OF CALVES WITH A TOTAL ARTIFICIAL HEART: SERUM ISOENZYMES LD (1 – 5)

Šalplachta J, Nečas J, Bartošíková L.

University of Veterinary and Pharmaceutical Sciences, Brno, Czech Republic

L-Lactate dehydrogenase in serum of calves with total artificial heart (TAH) was studied. Evaluations were made by comparison of experimental data, „mean LD pattern“ and controls. The „mean LD pattern“ was determined from serum LD patterns, interval days of 33 – 49 with TAH. The different organs with an increased risk of affection were identified by evaluation of LD patterns in the serum of 16 calves with TAH (survival 51 – 293 days) within term without no noticeable acute damage and in terminal stage of experiments. The comparison of results and treatment makes an improvement of therapy possible.

EVALUATION STUDY OF CALVES WITH A TOTAL ARTIFICIAL HEART: TISSUE ISOENZYMES LD (1 – 5)

Šalplachta J, Bartošíková L, Nečas J.

University of Veterinary and Pharmaceutical Sciences, Brno, Czech Republic

We evaluated a tissue heterogeneity of L-Lactate dehydrogenase (LD) of calves with total artificial heart (TAH) (n = 6 calves survival 97 – 218 days, 2 calves from short-term experiments). The relative cumulative order of the differences from controls follows: spleen < kidney < liver < left atrium < lung < right atrium. From 38 analysed tissue samples only 4 or 10 within the reference values of control group (mean ± 2sx,y or mean ± 3sx,y), respectively. Each of the calves with TAH had a unique order of the differences of experimental tissue LD patterns from control data. Our data indicate that tissue LD isoenzymes reflects tissue impairment that makes LD pattern one of the useful tools for evaluation of tissue status in experiments with TAH and other pathophysiological studies connected with organ perfusion.

L-ARGINÍN NEZABRÁNIL VÝVOJU HYPERTENZIE, HYPERTROFIE A FIBRÓZY ĽAVEJ KOMORY, ALE ZABRÁNIL POKLESU CoQ10 NA MODELI NO-DEFICITNEJ HYPERTENZIE

Šimko F, Lupták I, Matušková J, 1Pecháňová O, 1Bernátová I, 2Kucharská J, 2Braunová Z, 2Gvozdjáková A.

Ústav patologickej fyziológie LFUK, Bratislava, 1Ústav normálnej a patologickej fyziológie SAV,Bratislava, 2Farmakobiochemické laboratórium III. internej kliniky LFUK, Bratislava

Úvod: Pretože L-arginín je substrát pre produkciu oxidu dusnatého (NO), predpokladá sa, že chronické podávanie L-arginínu by mohlo modifikovať hypertrofický rast hemodynamicky preťaženého srdca a ciev. Výsledky z testovania niekoľkých modelov hypertrofie ľavej komory sú však značne protichodné.

Cieľ: Hypertenzia následkom zablokovania NO – syntázy pomocou L-NAME je spojená s deficitom NO. V práci sme sledovali, či chronické podávanie vysokých dávok L-arginínu je schopné ovplyvniť vývoj hypertenzie, hypertrofie a fibrózy ľavej komory (ĽK) na modeli NO deficitnej hypertenzie.

Materiál: Sledovali sme 4 skupiny zvierat počas štyroch týždňov: kontroly, skupina s L-arginínom (1,5 g/kg), skupina s L-NAME (40 mg/kg) a skupina s L-NAME a L-arginínom. V ľavej komore sme stanovovali hydroxyprolín ako marker fibrózy a hladinu CoQ9 a CoQ10 ako ukazovateľov stavu mitochondriálnej respirácie.

Výsledky: V skupine s L-NAME bol po 4 týždňoch zvýšený systolický tlak, hmotnosť ĽK a koncentrácia hydroxiprolínu v ĽK. Hladina CoQ9 a CoQ10 v ĽK boli znížené. Aktivita NO – syntázy bola výrazne znížená v ĽK, mozgu aj obličkách. Súčasné podávanie L-arginínu s L-NAME zabránilo zníženiu aktivity NO – syntázy v ĽK, ale nie v mozgu a obličkách. Nedošlo ani k prevencii vzniku hypertenzie, hypertrofie a fibrózy ĽK. Simultánne podávanie L-arginínu s L-NAME však zabránilo poklesu hladín CoQ9 a CoQ10 v ĽK.

Záver: L-arginín aj v obrovskej dávke nie je schopný zabrániť vzniku hypertenzie a hypertrofie ĽK na modeli L-NAME indukovanej hypertenzie.

Poďakovanie: Práca bola spravená s podporou grantu 1/7529/20 MŠ SR.

VENÓZNE TROMBÓZY A REZISTENCIA NA AKTIVOVANÝ PROTEÍN C VYŠETROVANÁ METÓDAMI MOLEKULÁRNEJ GENETIKY

Šimková M, 1Šimko F, 2Kovács L.

I. detská klinika LFUK a DFNsP, Bratislava, 1III. interná klinika FNsP akad. Dérera a Ústav patologickej fyziológie LFUK, Bratislava, 2II. detská klinika LFUK a DFNsP a Laboratórium molekulárnej genetiky DFNsP, Bratislava

Úvod: Objav rezistencie na aktivovaný proteín C (APCR) priniesol nový pohľad na etiopatogenézu venóznych a arteriálnych trombóz. APCR je v 95 % determinovaná geneticky bodovou mutáciou na géne pre faktor V, čo má za následok nahradenie arginínu v pozíciu 506 glutamínom. Následkom toho aktivovaná forma faktora V (faktor Va) sa stáva relatívne rezistentná na štiepenie proteínom C. Mutovaný faktor V (faktor V Leiden) si ponecháva svoju prokoagulačnú aktivitu dlhší čas, čo vyúsťuje do trombofílie s jej negatívnymi následkami.

Metódy a materiál: PCR (polymerase chain reaction) analýza je najsenzitívnejšou ale aj najšpecifickejšou metódou na stanovenie APCR. Metóda spočíva v štiepení a mnohopočetnej amplifikácii 267 párov báz dlhej sekvencie DNA génu pre faktor V s následným štiepeným špecifickým enzýmom, ktorý má rozhodnúť, či alela v pozícii 1691 je normálna alebo mutovaná.

Výsledky: Predstavujeme súbor vyše 70 pacientov s dokázanou trombózou alebo tromboembolickou chorobou, ktorí boli vyšetrení na APCR pomocou PCR. Detekovali sme 15 heterozygotov a 2 homozygotov. Terapeutický postup u takýchto pacientov je individuálny, zohľadňujúci momentálny klinický stav aj osobnú anamnézu.

Záver: Vysoká senzitivita a špecifita genetickej analýzy faktora V Leiden a jej jedinečná schopnosť odlíšiť homozygotnú od heterozygotnej mutácie predurčuje túto metódu ako skríningový test v indikovaných skupinách.

Poďakovanie: Práca bola spravená s podporou grantu 1/7498/20 MŠ SR.

ZMENY ZÁŤAŽOVEJ VENTILÁCIE PO PERKUTÁNNEJ MITRÁLNEJ VALVULOPLASTIKE

Šimková I, Urbanová J, Riečanský I, Fridrich V.

Katedra kardiológie SPAM a Kardiologická klinika SÚSCH, Bratislava

Nízka tolerancia záťaže a námahová dýchavica ako kardiálne príznaky mitrálnej stenózy sa zvyčajne zmiernia po perkutánnej valvuloplastike. Ergospirometria sa považuje za vysokosenzitívnu metódu testovania funkčnej výkonnosti. Za účelom hodnotenia zmien záťažovej kapacity a ventilácie bezprostredne a po 6 mesiacoch po valvuloplastike sme vykonali prospektívnu štúdiu u 32 pacientov s čistou alebo dominantnou mitrálnou stenózou. Porovnávali sme echokardiografický, spirometrický a ergospirometrický nález.

Výsledky: Analýza odhalila:

1. Zväčšenie plochy mitrálneho ústia (p < 0,01), pokles transmitrálneho gradientu (p < 0,01) a pľúcnej hypertenzie (p < 0,05).

2. Včasne po plastike žiadnu zmenu ukazovateľov ergospirometrie, zlepšenie bronchiálnej obštrukcie (p < 0,05) a funkčného stavu.

6. Pol roka po plastike: a) vzostup záťažovej kapacity, anaeróbneho prahu a pO2 (p < 0,01), b) zlepšenie ostatných parametrov funkcie pľúc (FVC, FEV1, D1CO) (p < 0,01).

Záver: Objektívne zlepšenie kardiopulmonálnej výkonnosti po úspešnej mitrálnej valvuloplastike sa detekovalo len pri dlhodobom sledovaní. Dôvodom sú periférne metabolické, cirkulačné a organické pľúcne zmeny vyžadujúce čas na priaznivý vývoj. Signifikantné zlepšenie dýchavice a bronchiálnej obštrukcie hneď po plastike vysvetľujeme akútnymi zmenami pľúcnej hemodynamiky a redukciou pľúcnej kongescie a mŕtveho priestoru.

STANOVENIE TRANSFORMUJÚCEHO RASTOVÉHO FAKTORA BETA PRI CHOROBÁCH KARDIOVASKULÁRNEHO SYSTÉMU

Škultétyová D, 1Filipová S, 1Riečanský I.

Kardiologická klinika SÚSCH, Bratislava, 1SPAM, Bratislava

Transformujúci rastový faktor beta (TGF beta) významnou mierou zasahuje do procesu artériosklerózy (AS). Ovplyvňuje proliferáciu buniek hladkej svaloviny a účinkuje na stabilitu AS plátu.

Cieľom našej práce bolo porovnať TGF beta u pacientov s kardiovaskulárnymi chorobami (KVCH) a kontrolnou skupinou zdravých dobrovoľníkov.

Súbor a metóda: Vyšetrili sme 34 pacientov. Pre ischemickú chorobu srdca (ICHS) sa liečili 10 pacienti , 4 pacienti podľa NYHA klasifikácie boli v III. triede a EF mali pod 40 %. Ischemickú chorobu dolných končatín (ICHDK) mali 9 pacienti, podľa klasifikácie podľa Fontaina 7 boli v IIb – IV. štádiu. Esenciálna hypertenzia (EH) bola zistená u 15 pacientov, u 11 pacientov bolo zistené orgánové postihnutie. Kontrolnú skupinu tvorili 20 zdraví dobrovoľníci. TGF beta sa stanovil zo séra pomocou ELISA metódy.

Výsledky: Zistili sme signifikantne zvýšené hodnoty TGF beta latentného (TGF-L) i aktívneho (TGF-A) u pacientov s KVCH oproti kontrolnej skupine (TGF-L = 36,4 ng/ml, k-TGF-L = 14,1 ng/ml, p < 0,0007, TGF-A = 0,67 ng/ml, k-TGF-A = 0,30 ng/ml, p < 0,001). Pri hodnotení podskupín sme zistili signifikantne zvýšené hodnoty u pacientov s ICHS oproti pacientom s EH (TGF-L: p < 0,01, TGF-A: p < 0,0005). Obdobne významné boli i rozdiely u pacientov s ICHDK oproti pacientom s EH (TGF-L: p V 0,00001, TGF-A: p < 0,0001).

Záver: V našej práci sme zistili signifikantne zvýšené hodnoty TGF beta u pacientov s kardiovaskulárnymi chorobami oproti zdravým dobrovoľníkom. Významné zvýšenie u pacientov s ICHS a ICHDK oproti pacientom s EH vysvetľujeme pokročilejším orgánovým postihnutím pri AS.

NÁHRADA AORTÁLNÍ CHLOPNĚ XENOPROTÉZOU BEZ STENTU

Špatenka J, Honěk T, 1Šebesta P, Hlubocký J, Páleníčková J, Veselka J, Mates M, 1Kramář J, 1Jurenka B, 2Cvachovec K.

Oddělení srdeční chrurgie, FN Motol, Praha, 1Oddělení kardiovaskulární chirurgie, nemocnice Na Homolce, Praha, 2Klinika anesteziologie a resuscitace, FN Motol, Praha, Česká republika

Úvod: Bioprotézy bez stentu mají zejména u úzkého aortálního anulu příznivější pooperační hemodynamiku než protézy se stentem. Cílem naší práce bylo zhodnotit dvouleté klinické zkušenosti a pooperační hemodynamiku semistentované xenoprotézy Shelhigh Superflex (SF) a xenoprotézy bez stentu Shelhigh Superstentless.

Metodika: Oba typy protéz jsou kompozitní vepřové chlopně vyztužené plně flexibilním stentem (SF) a v druhém případě skeletem (SS), pokrytým perikardem, bez použití dacronu. Od 3/1998 do 10/2000 bylo operováno 75 pacientů se symptomatickou kalcifikovanou aortální stenózou. Průměrný věk byl 69 ± 3,9 roků. U 59 pacientů byla implantována protéza SF a u 16 SS. Chlopeň byla vždy implantována supraanulární technikou s fixací komisur stentu.

Výsledky: Supraanulární technika implantace umožnila u všech pacientů bezpečné našití chlopně většího průměru, než byl anulus aorty (oversizing). Doba sledování byla 1 až 32 měsíců (18,5 ± 8). Častá mortalita (30 dní) byla 6,7 % (5/75), pozdní mortalita 8,6 % (6/70). Střední transvalvulární gradient za jeden měsíc po operaci byl 14,2 ± 5,8 mmHg. Rozdíl mezi oběma typy chlopní nebyl významný. U všech pacientů došlo k funkčnímu zlepšení (NYHA 3,1 ± 0,4 před operací, NYHA 1,64 ± 0,64 po operaci).

Závěr: Náhrada aortální chlopně oběma typy bioprotéz – semistentovanou (SF) i bez stentu (SS) – je bezpečná a standardní metoda. U všech pacientů se symptomatickou aortální stenózou bylo možno našít dostatečně velkou chlopeň. Při prospektivním sledování nemocných jeden měsíc po implantaci obou typů protéz byla konstatována příznivá klinická i hemodynamická odezva. Pro definitivní zhodnocení nových typů xenoprotéz budou rozhodující výsledky dlouhodobého sledování.

PRÍNOS SPIROERGOMETRIE PRE POSÚDENIE PROGNÓZY A VOĽBU LIEČBY CHRONICKÉHO ZLYHANIA SRDCA

Štefanková I, Lesný P, Fabián J.

SÚSCH, Bratislava

Úvod: Kardiopulmonálny záťažový test poskytuje informácie v rozhodovaní o liečebnej stratégii chronického zlyhania srdca (CHSZ). Okrem toho má význam pre posúdenie prognózy pacientov s CHSZ.

Cieľ: Zhodnotiť výkonnosť pacientov s CHSZ vo vzťahu k ich ďalšiemu osudu a porovnať parametre neinvazívneho testu s invazívnymi ukazovateľmi.

Súbor pacientov a metódy: Vyšetrili sme 30 pacientov vo veku (priemer ± SD) 45,3 ± 9,2 roka s CHSZ v štádiu NYHA 2 (n = 9) a 3 (n = 21). Ejekčná frakcia ľavej komory bola u všetkých pod 35 % (22,6 ± 4,3 %). Pacienti absolvovali bicyklový záťažový test s priamym meraním respiračných parametrov, bez prerušenia dlhodobej medikamentóznej terapie. Pravostranná katetrizácia sa realizovala separátne v priebehu týždňa pred alebo po spiroergometrii.

Výsledky: Všetci pacienti mali redukovanú spotrebu kyslíka na vrchole záťaže (pVO2) 16,5 ± 3,9 ml/kg/min., t. j. 50,8 ± 10,9 % normy. Zistili sme štatisticky významnú koreláciu pVO2 s rozdielom pokojovej a maximálnej srdcovej frekvencie (r = 0,6, p < 0,0005) a tiež s NYHA klasifikáciou (r = 0,4, p = 0,02). Z priamych hemodynamických parametrov koreluje s pVO2 pľúcna cievna rezistencia (PVR) (r = -0,51, p < 0,005), transpulmonálny gradient (r = -0,48, p < 0,005) a kardiálny index (r = 0,42, p = 0,01). Ventilačný ekvivalent pre CO2 (VE/VCO2) na vrchole záťaže koreloval s PVR (r = 0,44, p = 0,01). Z 30 pacientov 10 čaká na transplantáciu srdca (HTx), 2 podstúpili HTx, 5 zomreli a u 1 bola HTx kontraindikovaná. Pre 12 pacientov je indikácia HTx zatiaľ predčasná, alebo im bol navrhnutý iný spôsob liečby.

Záver: Spiroergometria objektivizuje výkonnosť pri CHSZ. Funkčná kapacita ovplyvňuje naliehavosť HTx. Prognostický význam pVO2 je väčší ako VE/VCO2.

VPLYV LIEČBY OBŠTRUKČNÉHO SPÁNKOVÉHO APNOE NA PARASYMPATIKOVÚ REGULÁCIU SRDCOVEJ FREKVENCIE U CHORÝCH SO ZLYHANÍM SRDCA

1Tkáčová R, 2Leung RS, 2Bradley TD.

1Klinika TBC a respiračných chorôb LF UPJŠ, Košice, 2Klinika vnútorného lekárstva Univerzity v Toronte, Kanada

Pozadie problému a ciele: Zlyhanie srdca (ZS) a obštrukčné spánkové apnoe (OSA) sú asociované s poruchou autonómnej regulácie srdcovej frekvencie prejavujúcou sa: a) poklesom spektrálnej hustoty v pásme vysokých frekvencií (HF) pri spektrálnej analýze srdcovej frekvencie, b) znížením senzitivity baroreflexu (BRS). Liečba OSA u pacientov s koexistenciou ZS a OSA pomocou ventilácie kontinuálnym pozitívnym pretlakom (CPAP) znižuje srdcovú frekvenciu a systémový tlak krvi. Cieľom práce bolo zistiť, či uvedené zmeny navodené CPAP sú asociované so zlepšením vágovej regulácie srdcovej frekvencie.

Pacienti a metódy: 7 mužov (49,2 ± 5,1 rokov) so ZS (ejekčná frakcia ľavej komory 34 ± 5 %) a OSA bolo sledovaných počas spánku pred a počas liečby pomocou CPAP. Spektrálna analýza srdcovej frekvencie a BRS boli počítačovo analyzované špeciálnym programom.

Výsledky:

Záver: Odstránenie obštrukčného spánkového apnoe viedlo popri zlepšení SaO2, znížení srdcovej frekvencie a systémového tlaku krvi tiež ku zvýšeniu senzitivity baroreflexu a maximálnej spektrálnej hustoty srdcovej frekvencie v pásme HF. Liečba OSA teda akútne zlepšila vágovú reguláciu srdcovej frekvencie.

VZŤAH POLYMORFIZMU ANGIOTENZÍN KONVERTUJÚCEHO ENZÝMU (ACE) K HLADINÁM LIPIDOV A APOLIPOPROTEÍNOV

1Tomčová M, 1Mosorjáková D, 2Šalagovič J, 3Rosolová H, 3Mayer O jr, 2Chleborádová M, 2Kalina I, 1Tkáč I.

1IV. interná klinika a 2Ústav lekárskej biológie LF UPJŠ, Košice, 3II. interní klinika LF UK Plzeň, Centrum preventivní medicíny, Česká republika

Pozadie problému a ciele: Génový polymorfizmus inzercia/delécia (I/D) génu pre ACE vedie k zvýšeniu hladín ACE u nosičov alely D s najvyššími hodnotami u homozygotov DD. Cieľom štúdie bolo sledovať vplyv polymorfizmu I/D génu pre ACE na hladiny lipidov a apolipoproteínov, krvný tlak a iné rizikové faktory aterosklerózy.

Pacienti a metódy: Vyšetrený súbor zahŕňal 130 osôb (54 mužov a 76 žien), ktorých priemerný vek bol 57 ± 11 rokov. Polymorfizmus I/D bol stanovený metódami PCR a RFLP. Hladiny lipidov v sére boli merané rutinnými biochemickými metódami.

Výsledky: Boli zistené vysoko signifikantné rozdiely v priemerných hodnotách sérového apolipoproteínu B, LDL-cholesterolu a celkového cholesterolu v závislosti od genotypu ACE. Homozygoti II (n = 19) mali najnižšie priemerné hodnoty, heterozygoti ID (n = 62) mali stredné hodnoty a homozygoti DD (n = 49) mali najvyššie hodnoty uvedených lipoproteínov. Rozdiely v hladinách lipidov medzi skupinami II a ID neboli signifikantné, preto sú v tabuľke títo jedinci zahrnutí do jednej skupiny a porovnávaní so skupinou homozygotov DD.

Záver: V stredoeurópskej kaukazoidnej populácii môže byť vplyv génového polymorfizmu angiotenzín konvertujúceho enzýmu na hladiny lipidov jedným z mechanizmov sprostredkujúcich vzťah medzi genotypom DD a aterosklerózou.

EFEKTIVITA A BEZPEČNOSŤ RÁDIOFREKVENČNEJ KATÉTROVEJ ABLÁCIE V GERIATRICKEJ POPULÁCII

Urban Ľ, Hatala R, Lukáč P, Malacký T, Margitfalvi P.

Oddelenie porúch rytmu, SÚSCH, Bratislava

Úvod: Rádiofrekvenčná katétrová ablácia (RFKA) je v súčasnosti liečebnou metódou voľby u recidivujúcich refraktérnych supraventrikulárnych tachykardií (SVT). Hoci klinicky sa SVT najčastejšie vyskytujú v 3. – 6. decéniu, potenciálnymi kandidátmi na RFKA sú nezriedka i geriatrickí pacienti, u ktorých sa v dôsledku pridružených ochorení postupne zhoršuje hemodynamická tolerancia tachykardie.

Cieľ: Cieľom našej práce bolo posúdiť efektivitu a bezpečnosť RFKA SVT v populácii geriatrických pacientov vo veku > 65 rokov.

Metodika a výsledky: V období od júna 1997 do mája 2001 podstúpilo na našom pracovisku RFKA SVT 646 konzekutívnych pacientov. Medzi nimi sme identifikovali 84 pacientov (13 % z celkového počtu chorých liečených RFKA), (43 mužov, priemerný vek 72 ± 5 rokov) vo veku nad 65 rokov. Na základe ich arytmogénneho substrátu sme pacientov rozdelili do 4 skupín:

· Skupina A: 50 pacientov (60 %) s atrio-ventrikulárnou (AV) nodálnou reentry tachykardiou (AVNRT), (25 mužov, priemerný vek 74 ± 5,4 rokov, 15 % zo všetkých pacientov s AVNRT)

· Skupina B: 7 pacientov (8 %) s AV reentry tachykardiou mediovanou prítomnosťou akcesórnej dráhy (AD), (3 muži, priemerný vek 68 ± 2,7 rokov, 4 % zo všetkých pacientov riešených RFKA AD)

· Skupina C: 15 pacientov (18%) s paroxyzmálnym flutterom predsiení typ I (AFLUT), (11 mužov, priemerný vek 69 ± 2,6 rokov, 14 % zo všetkých pacientov ablovaných pre AFLUT typ I)

· Skupina D: 12 pacientov (14 %) s fibriláciou predsiení (Afib), u ktorých sme realizovali neselektívnu RFKA AV uzla za účelom liečby farmakologicky nekontrolovateľnej rýchlej komorovej odpovede (4 muži, priemerný vek 73 ± 4 roky, 35 % z pacientov riešených týmto liečebným algorytmom).

Úspešnú RFKA sme dosiahli u 82 z 84 pacientov (97,6 %). V skupinách A, B, a D bola úspešnosť RFKA 100 %, v skupine C sme u pacientov nedosiahli trvalý bidirekcionálny transistmický blok. V 1 prípade (WPW sy. s ľavou laterálnou AD) bol priebeh u pacientov so 120 % nadváhou komplikovaný postprocedurálnym vznikom hematómu s temporárnym útlakom n. femoralis. Počas obdobia sledovania 20 ± 13 mesiacov nebola u žiadneho z 82 pacientov úspešne riešených RFKA dokumentovaná žiadna neskorá komplikácia, úmrtie ani recidíva symptomatickej SVT.

Záver: RFKA SVT je vysoko efektívnou a bezpečnou liečebnou stratégiou a to i v populácii geriatrických pacientov (najstarší pacient 87 ročný). Pre ich často naliehavú symptomatológiu sú títo chorí primárne indikovaní na RFKA ako metódu voľby.

ÚLOHA TRANSSEPTÁLNEJ PUNKCIE PRI RÁDIOFREKVENČNEJ KATÉTROVEJ ABLÁCII SRDCOVÝCH ARYTMIÍ

Urban Ľ, Margitfalvi P, Fridrich V, Mizera S, Lukáč P, Malacký T, Hatala R.

Oddelenie porúch rytmu, SÚSCH, Bratislava

Úvod: Rádiofrekvenčná katétrová ablácia (RFKA) supraventrikulárnych tachykardií (SVT) je etablovanou vysoko efektívnou liečebnou metódou s nízkym množstvom komplikácií. RFKA arytmogénneho substrátu, ktorý je lokalizovaný v ľavej časti srdca, je možné realizovať buď retrográdnym transaortálnym (Tao) alebo transeptálnym (TS) prístupom. Cieľom našej práce bolo posúdiť efektivitu a bezpečnosť RFKA ľavostranných akcesórnych dráh (AD) a ľavostranných atriálnych tachykardií (AT) so zreteľom na prínos TS prístupu.

Metodika a výsledky: V období od júna 1997 do mája 2001 podstúpilo na našom pracovisku RFKA SVT 646 konzekutívnych pacientov. Medzi nimi sme identifikovali 109 pacientov (64 % zo všetkých pacientov s AD) so 115 ľavostrannými AD (podskupina A) a 8 pacientov (42 % zo všetkých pacientov s AT) s ľavostrannou AT (podskupina B). V podskupine A bolo 93 pacientov (85 %, 53 mužov, priemerný vek 41 ± 14 rokov, 45 pacientov s manifestným WPW syndrómom) riešených RFKA použitím retrográdneho Tao prístupu. U 16 pacientov (15 %, 12 mužov, priemerný vek 43 ± 12 rokov, 8 pacientov s manifestným WPW syndrómom) sme sa rozhodli realizovať RFKA AD TS prístupom. Išlo o prípady, kedy sa pri Tao aj napriek opakovaným RF aplikáciám nepodarilo eliminovať vedenie cez AD. Pacienti sa nelíšili vekom, prítomnosťou štrukturálneho ochorenia srdca ani lokalizáciou ľavostrannej AD. U všetkých bola RFKA pomocou TS prístupu úspešná a výkon prebehol bez komplikácií. Počas 19 ± 10 mesiacov sledovania sme nezaznemenali recidívu arytmie ani eventuálnu neskorú komplikáciu. Do podskupiny B bolo zaradených 8 pacientov (4 muži, priemerný vek 31 ± 15 rokov) s ľavostrannou AT. U 2 z nich bol fokus lokalizovaný v dolnej časti medzipredsieňového septa a bol ľahko dostupný retrográdnym Tao prístupom. U zostávajúcich 6 pacientov bol TS prístup realizovaný bez akýchkoľvek peri-procedurálnych alebo neskorých komplikácií a RFKA sme dokázali trvale eliminovať AT u 4 pacientov (follow-up 18 ± 16 mesiacov). Dvaja pacienti, u ktorých bol pokus o RFKA neúspešný, sú indikovaní na reabláciu pomocou elektroanatomického mapovania.

Záver: TS prístup je pri RFKA ľavostranného arytmogénneho substrátu vysoko efektívny a bezpečný. Jeho použitie je indikované najmä v prípade zlyhania retrográdneho Tao prístupu. Použitie TS prístupu je primárne indikované najmä u pacientov s aortálnou stenózou, s rizikom arteriálneho poškodenia pri Tao prístupe (deti, pacienti s multivaskulárnym postihnutím) a u chorých so závažným štrukturálnym postihnutím ľavostranných oddielov srdca (hypertrofia a dilatácia ĽK, trombus v ĽK).

PREDIKTÍVNA HODNOTA DISPERZIE QT INTERVALU U PACIENTOV PO PREKONANOM INFARKTE MYOKARDU STANOVENÁ MULTIELEKTRÓDOVÝM POVRCHOVÝM EKG MAPOVANÍM

1Urbanová D, 2Urban Ľ, 1Navarčíková Š, 3Tyšler M, 1Hulín I, 2Hatala R.

1Ústav patologickej fyziológie LFUK, Bratislava, 2Oddelenie porúch rytmu, SÚSCH, Bratislava, 3Inštitút merania SAV, Bratislava

Úvod: Nehomogénna repolarizácia komôr je v súčasnosti považovaná za významný proarytmogénny faktor. Najčastejšie je určená disperziou QT intervalu (QTi), ktorý je dôležitým parametrom pri určovaní rizika náhlej kardiálnej smrti u pacientov s rôznymi typmi organického ochorenia srdca. Limitáciou rutinného stanovovania QT disperzie (QTd), ako rozdielu medzi maximálnym a minimálnym QTi, z 12-zvodového EKG je fakt, že neodráža trvanie repolarizácie v celom priestorovom rozsahu myokardu komôr. Toto obmedzenie je možné eliminovať použitím multielektródového povrchového EKG mapovania (mPEKGM).

Cieľom tejto prospektívnej štúdie bolo posúdiť prediktívnu hodnotu parametrov komorovej repolarizácie získaných mPEKGM.

Súbor a metodika: Do štúdie boli zaradené dve skupiny pacientov: a) 10 pacientov po prekonanom antero-septálnom infarkte myokardu (AS IM) s malígnymi komorovými tachyarytmiami (mKT) v anamnéze, b) kontrolná skupina 10 pacientov. Podmienkou zaradenia pacientov do skupiny A bola prítomnosť abnormálnej centrálnej negativity v antero-septálnej oblasti viac ako 2? verifikovaná odchýlkovými integrálovými mapami QRST. Registrácia EKG bola realizovaná metodikou multielektródového 63 zvodového povrchového mapovania podľa Savarda. U každého pacienta sme vyhodnotením izointervalových máp analyzovali maximálny, minimálny a priemerný QTi a QTd.

Výsledky: Maximálny QTi bol signifikantne predĺžený v skupine A (496 ± 50 ms vs 403 ± 11 ms, p < 0,001). Rovnakú tendenciu sme potvrdili aj pri hodnotách minimálneho QTi (416 ± 40 ms v skupine A versus 369 ± 13 ms, p < 0,001) a priemerného QTi (449 ± 45 ms v skupine A versus 378 ± 11 ms, p < 0,01). Vysokú prediktívnu hodnotu dosiahla i QTd, ktorej hodnoty boli v skupine A výrazne predĺžené (80 ± 26 ms vs 34 ± 8 ms, p < 0,001).

Záver: Určovanie QTd pomocou mPEKGM je spoľahlivou metódou poskytujúcou dostatočné informácie o parametroch priestorovej disperzie komorovej repolarizácie, ktorej poruchy hrajú dôležitú úlohu v genéze mKT.

SOUČANÝ OBRAZ INFEKČNÍ ENDOKARDITIDY

Vahala P, Daniška J, Ruttkay A.

I. interní klinika, Nitra

Úvod a cíl práce: Vývoj infekční endokarditidy (IE) je odrazem růstu změn disponujících faktorů v populaci v posledních desetiletích. Kontinuálně se mění obraz nemoci. Cílem naší práce je posoudit obraz IE v regionu krajské nemocnice se spádovou oblastí kolem 100 000 obyvatel.

Soubor pacientů a metodika: Podklad pro hodnocení tvoří 30 pacientů, kteří byli hospitalizováni v letech 1997 až 2000 na interním oddělení pro IE. Celkový počet hospitalizací byl 6 344. Věkový průměr nemocných byl 57 let. Podle „DUKE“ kriterií byla 22x diagnóza jistá , 8x pravděpodobná (27 %). Nejčastěji byla postižena aortální chlopeň 11x (37 %), mitrální 8x (27 %), trikuspidální 5x (16 %), pulmonální 1x (3 %). Pět případů bylo bez jednoznačného postižení chlopní. Vegetace byly nalezeny za opakovaného použití transtorakální a jícnové (TEE) echokardiografie u 76 % (23) pacientů. U tří (10 %) nemocných byl nález extence infekce z aortální chlopně na přední cíp mitrální chlopně. Hemokultivace byla pozitivní v 17 případech (57%). V etiologii převažoval zlatý stafylokok 10x (30 %), dále koaguláza negativní stafylokok 4x (13 %) a viridující streptokoky 4x (13 %). Celkem se podařilo konzervativně vyléčit 17 nemocných (57 %). Chirurgický výkon, provedený v návaznosti na hospitalizaci, byl proveden u 8 pacientů (27 %). Pět pacientů (16 %) kontraindikovaných k chirurgickému výkonu zemřelo.

Diskuse: Pro mnohotvárnost a nevyhraněnost klinických projevů IE dochází stále k opoždění stanovení diagnózy. V našem souboru až 33 % pacientů přichází poprvé na interní oddělení k dif. dg. vyšetření pro kardiální dekompenzaci. Jako příčina této dekompenzace se najde destrukce chlopní při IE. Pacient je ambulantně léčen opakovaně antibiotiky pro zdánlivé chřipkové onemocnění či bronchopneumonii. S touto léčbou souvisí vysoký výskyt negativních hemokultur, téměř 43 %. Množství konzervativně vyléčených a zemřelých odpovídá současným údajům. Vyšší podíl odeslaných pacientů k chirurgickému řešení proti infekčním klinikám (27 % proti 16 %) souvisí s jinou skladbou pacientů přijatých na interní oddělení. V práci Belicové a spol. z let 1988 – 1993, bylo na interním oddělení v Martině hospitalizováno 15 pacientů s IE, při celkovém počtu hospitalizovaných pacientů 14 835. Představuje to přibližně 0,1 % všech hospitalizovaných pacientů. Ke stejnému číslu dospěl i Hricák a spol. v národní prospektivní studii z 12 nemocnic, která proběhla na Slovensku v letech 1922 – 1996. V této práci bylo zaznamenáno 180 případů IE při celkovém počtu 33 000 hospitalizovaných. Celkový výskyt se v bývalé ČSFR odhadoval na 0,05 %. Tento výskyt IE je podstatně nižší, než v ostatních evropských studiích, kde se uvádí výskyt od 0,2 – 0,5 %. Vysoký výskyt IE na našem oddělení, který se blíží nálezům v těchto studiích, je dán vysokou dostupností TEE vyšetření.

Závěr: Vývojové trendy IE se dají prokázat i v regionální nemocnici. Roční výskyt IE se v našem regionu pohybuje kolem 0,4 %. Též se dá předpokládat, jak uvádějí i jiní autoři, že část pacientů s prudkým průběhem IE, unikne správné diagnóze.

HODNOTENIE FUNKCIE UŠKA ĽAVEJ PREDSIENE TROJROZMERNOU ECHOKARDIOGRAFIOU

Valočík G, 1Kamp O, 1Visser C. A, Rybár R, Trejbal D.

II. interná klinika FN, Košice, 1Cardiology Department, Free University Hospital, Amsterdam, The Netherlands

Uško ľavej predsiene hrá dôležitú úlohu pri celkovej činnosti srdca a jeho dysfunkcia súvisí s mnohými tromboembolickými komplikáciami. Vďaka TEE je v súčasnosti možné uško ľavej predsiene dobre vizualizovať a zároveň hodnotiť jeho funkciu Dopplerovsky registráciou tokov a meraním ejekčnej frakcie. Trojrozmerná echokardiografia (3DE) umožňuje merania bez predpokladu vopred definovaného geometrického tvaru. Tým umožňuje presnejšie merania ako dvojrozmerná (2DE) echokardiografia, hlavne čo sa týka štruktúr so zložitou geometriou tvaru, akým je aj uško ľavej predsiene.

Cieľom predkladanej štúdie je zhodnotiť 3D echokardiografiu ako novú zobrazovaciu metodiku pri hodnotení funkcie uška ľavej predsiene na základe analýzy vzťahu Dopplerovských tokov, objemov a ejekčnej frakcie.

Materiál a metodika: Do štúdie bolo zaradených 45 pacientov, u ktorých bola realizovaná multiplanárna TEE a 3DE rekonštrukcia uška ľavej predsiene. Ejekčná frakcia meraná 3DE metódou (EFv), 2DE na základe merania plochy (EFa) a zároveň ostatné echokardiografické parametre boli vzťahované k vrcholovej výtokovej rýchlosti uškom (peak emptying velocity – PEV), ako ukazovateľa funkcie uška. Mnohonásobná regresná analýza potvrdila signifikantný vzťah PEV k EFv (p < 0,001), spontánnemu echokontrastu (p = 0,001), trikuspidálnej regurgitácii (p = 0,03) a hypertrofii ľavej komory (p = 0,05). Nebol zistený vzťah PEV k EFa, fibrilácii predsiení, ľavokomorovej dysfunkcii, mitrálnej stenóze a regurgitácii, tokom v pľúcnych žilách a objemom uška určeným 2DE. Jednoduchá lineárna korelácia potvrdila užší vzťah PEV k EFv ako PEV k EFa (r = 0,7 vs 0,4, p < 0,001). Intra- a interindividuálne variability merania EFv boli rovnako nižšie ako pri meraní EFa. EFa určená multiplanárnou TEE pri rôznych stupňoch angulácie potvrdila signifikantný vzťah k EFv iba pri sklone 135o.

Záver: Na základe uvedenej analýzy uzatvárame, že 3DE je presnejšia ako 2DE pri hodnotení EF uška ľavej predsiene. Zároveň sme demonštrovali optimálny uhol angulácie multiplanárnej TEE pri meraní plochy uška 2DE metódou.

VÝSLEDKY SLEDOVÁNÍ DĚTÍ A MLADISTVÝCH PO BEZPROSTŘEDNĚ ÚSPĚŠNÉ RADIOFREKVENČNÍ ABLACI U SUPRAVENTRIKULÁRNÍCH PAROXYSMÁLNÍCH TACHYKARDIÍ

Vít P, Zaoral L.

Oddělení dětské kardiologie II. dětské kliniky FN, Brno,Česká republika

Cíl: Zhodnotit výsledky u pacientů po bezprostředně úspěšné katetrové radiofrekvenční ablaci (RFA) minimálně 6 měsíců po provedeném výkonu.

Soubor a metodika: Pacienti byli indikováni k výkonu na podkladě zaznamenané supraventrikulární paroxysmální tachykardie při záchvatu nebo vyvolané přijícnové stimulaci síní se závažnými symptomy. Jako úspěšná RFA byla hodnocena u pacientů s AVNRT, u kterých nebyla tachykardie vyvolaná po provedeném výkonu, u síňokomorových spojek zrušení antegrádního resp. retrográdního vedení spojkou 48 pacientů (20 chlapců a 28 dívek) průměrného věku 14,8 roku. Průměrná délka sledování po RFA je 14 měsíců (6 – 22 měsíců). U 39 pacientů byla před výkonem indikována antiarytmická terapie. RFA byla provedena u 25 pacientů s AVNRT, u 23 pacientů se síňokomorovými spojkami. U těchto nemocných byla u 14 manifestní preexitace. U našich pacientů jsme nalezli a provedli RFA celkem u 28 síňokomorových spojek.

Výsledky: Po RFA je 21/25 bez potíží. U 1 pacienta jsme nasadili opět antiarytmickou terapii, potíže u dalších nevyžadují nasazení terapie. 21/23 nemocných se síňokomorovými spojkami je bez potíží, u 1 pacientky byla provedena reablace, další nevyžaduje terapii.

Závěr: RFA je účinná a efektivní léčebná metoda v léčení supraventrikulárních paroxysmálních tachykardií i u dětí a mladistvých.

NAŠE SKÚSENOSTI S OPERÁCIAMI PRE ICHS NA BIJÚCOM SRDCI

Vršanský D, Beer I, Pekar F, Seleštiansky J, Lutty R.

Kardiochirurgické oddelenie KC, Banská Bystrica

Cieľ práce: Porovnať pacientov operovaných pre ischemickú chorobu srdca metódou klasického bypasu (CABG) s mimotelovým obehom (ECC) so skupinou pacientov operovaných na bijúcom srdci technikou off pump (OPCAB).

Súbor a metodika: Hodnotíme 476 následne operovaných pacientov pre ICHS za obdobie od 6. 10. 1998 do 1. 5. 2001. Súbor bol štatisticky zhodnotený T testom po teste zhody rozptylov súborov.

Výsledky: Vykonali sme 330 (69,3 %) operácií typu CABG a 146 (30,7 %) operácií typu OPCAB, z nich 16 (3,3 %) technikou MIDCAB z malej torakotómie. Medzi súbormi nebol štatisticky významný rozdiel z hľadiska veku (CABG 60,1, OPCAB 58,4 roku), pohlavia (muži 79 %, ženy 21 %), BMI, NYHA, CCS (CABG 2,8, OPCAB 2,8), rizika operácie podľa Parsonnetta (CABG 6,5 %, OPCAB 6,1 %), a skutočnej mortality (CABG 2,9 %, OPCAB 2,8 %). Štatisticky významný rozdiel bol v počte anastomóz (CABG 3,5, OPCAB 1,9). Významný rozdiel v prospech off pump operácií sme našli v počte defibrilácií (CABG 27,9 %, OPCAB 4,8 %), aplikácií katecholamínov (CABG 77 %, OPCAB 9 %), hodnotách CK, CK-MB a pomeru CK/CKMB, dobe hospitalizácie pacienta na JIS (CABG 12,5, OPCAB 4,5 dňa), dobe pooperačnej hospitalizácie (CABG 12,5, OPCAB 10,5 dňa) a perioperačnej ischémii (CABG 6,5 %, OPCAB 3,7 %). Off pump výkony sú v našich podmienkach podstatne lacnejšie (CABG 101 265.-, OPCAB 59 715.- SKK).

Záver: Operácie pre ischemickú chorobu srdca na bijúcom srdci a bez ECC považujeme za prínos pre pacienta. Súčasné spektrum pacientov (starí, vysokorizikoví, s mnohocievnym poškodením...) do určitej miery limituje možnosti chirurgov v tejto oblasti.

REMODELÁCIA SARKOLEMY MYOKARDU U DIABETICKÝCH POTKANOV: ZMENY VO FLUIDITE MEMBRÁN

1Waczulíková I, 2Ziegelhőffer A, 1Šikurová L, 3Čársky J.

1Ústav biofyziky, Matematickofyzikálna fakulta UK, 2Ústav pre výskum srdca SAV, 3Ústav lekárskej chémie, biochémie a klinickej biochémie LF UK, Bratislava

Cieľ: Objasnenie charakteru a funkčného významu biofyzikálnych zmien v sarkolemálnych membránach kardiomyocytov pri remodelácii myokardu vyvolanej diabetes mellitus.

Materiál: Potkany Wistar (230 ± 20 g), samci; jednorazovo streptozotocin (ST) 45 mg.kg-1 i. v; denne subterapeut. dávka Interdep 6 U.kg-1 s. c; rezorcyliden aminoguanidin (RAG) 4 alebo 8 mg.kg-1 s. c. 1 týždeň (T) denne, 2T obdeň, od 3T každý deň. Pokus ukončený na 63 deň od podania ST.

Metódy: Izolované perfundované srdce, Ca-paradox a biochemické metódy – Ziegelhőffer a spol. Mol Cell Biochem 1997;176:191–198 a Life Sci 1999;65:1999–2001; fluidita – Waczulíková a spol. Gen Physiol Biophys 2000;19:381–394.

Výsledky: Merania fluorescenčnej anizotrópie difenyl-hexatrienu potvrdili zníženú fluiditu lipidického sloja v bunkových membránach (FLSM) diabetického srdca (p < 0,01). Podanie RAG-u, látky od ktorej sa očakávala inhibícia neenzymatickej glykácie bielkovín (NG) a s touto spojenej produkcie voľných radikálov (PVR), v obidvoch dávkach úplne zabránilo poklesu FLSM (p < 0,001) a zvýšeniu PVR (p < 0,05) vyvolanému diabetom, viedlo to však k významnému zvýšeniu vulnerability srdca exogénnym vápnikom.

Závery: 1. Zvýšenie NG a PVR a z nich vyplývajúce zníženie FLSM nemožno jednoznačne považovať za príčinu zmien ATP-ázami riadených procesov v diabetickom myokarde. 2. Ukazuje sa, že zmeny v FLSM vyvolané zvýšenou NG a PVR majú aj pozitívny efekt, pretože sa podieľajú na zabránení vstupu väčších množstiev exogénneho vápnika do vápnikom už aj tak preťaženého diabetického myokardu.

Z časti podporené grantmi VEGA 2/7157/21 a 2/6094/21 ako aj grantom SME 1/6145/99.

VPLYV PRÍRODNÝCH POLYFENOLOV NA AKTIVITU SYNTÁZY OXIDU DUSNATÉHO (NO) A RELAXÁCIU FEMORÁLNEJ ARTÉRIE

Zenebe W, Pecháňová O.

Ústav normálnej a patologickej fyziológie SAV, Bratislava

Cieľom práce bolo sledovať vplyv provinolu (zmes polyfenolov izolovaných z červeného vína) na aktivitu NO syntázy v srdci a aorte a na vazoaktivitu femorálnej artérie potkana kmeňa Wistar.

Metóda: Aktivitu NO syntázy sme stanovili pomocou konverzie (3H) arginínu na (3H) citrulín, pričom do inkubačnej zmesi sme pridávali provinol v koncentrácii 10-10 – 10-2 %. Vazoaktivitu femorálnej artérie sme sledovali pomocou myografu po pridaní provinolu o rovnakej koncentrácii.

Výsledky: Zistili sme, že provinol zvyšoval aktivitu NO syntázy v srdci a v aorte, pričom NO syntáza dosiahla najvyššiu aktivitu po pridaní provinolu v koncentrácii 10-6 – 10-5. Podobne podanie provinolu viedlo k relaxácii femorálnej artérie, pričom najväčšiu relaxáciu vyvolala dávka v rozsahu 10-6 – 10-5 % provinolu.

Záver: Z uvedených výsledkov vyplýva, že podanie provinolu vedie k zvýšeniu aktivity NO syntázy, čo sa následne prejaví ako vazorelaxácia. Tento fakt potvrdzuje zistenie, že rovnaká dávka provinolu (10-6 – 10-5 %) zároveň najviac aktivovala NO syntázu a najviac relaxovala femorálnu artériu.

The work was supported by Slovak Grant Agency for Science, No 2/7165/20, 2/7240/20 and 2/7156/20.

ZVLÁŠTNOSTI V REGULÁCII AKTIVÍT OXIDAČNÝCH A TRANSPORTNÝCH ENZÝMOV A CITLIVOSTI VOČI EXOGÉNNEMU VÁPNIKU V MYOKARDE PRI EXPERIMENTÁLNOM DIABETES MELLITUS

1Ziegelhöffer A, 1Ravingerová T, 1Styk J, 2Volkovová K, 3Čírsky J, Ziegelhöfer-Mihalovičová B, 4Bundgaard H, 4Kjeldsen K.

1Ústav pre výskum srdca SAV, 2ÚPKM, 3Ústav lek. chém., biochém. a klin. biochémie LF UK, Bratislava, 4Heart Centre, Dept. of Med., Rigshospital, Univ. Of Copenhagen, Denmark

Cieľ: Objasnenie špecifík a regulácie oxidačného metabolizmu, transportu iónov a energie a molekulárneho mechanizmu vápnikovej rezistencie v diabetickom srdci (DS).

Materiál: Potkani Wistar (230 ± 20 g), samci; streptozotocin 45 mg.kg-1 i.v.; denne subterapeutická dávka Interdep 6 U.kg-1 s.c.

Metódy: Izolované perfundované srdce, Ca-paradox a biochemické metódy – Ziegelhöffer a spol. Mol Cell Biochem 1997;176:191–198; Exp Clin Cardiol 1998;3:158–161; Life Sci 1999;65:1999–2001.

Výsledky: 1. Tvorba voľných radikálov v DS nevyplýva z deficitných aktivít oxidačných enzýmov. Naopak, v priebehu ochorenia aktivity SOD a katalázy narastajú. 2. V dôsledku silne redukovaného transportu Ca2- cez sarkolemu má DS vysokú rezistenciu voči exogénnemu Ca2-, 83 % chronicky DS odolá Ca-paradoxu. 3. Neenzymatická glykácia proteínov (NG) sa podieľa na remodelácii sarkolemy (RSa). Zabránenie NG zvýši vulmerabilitu DS voči Ca2-. 4. Ca-tranzienty sú v DS predĺžené a indukujú vysokú tvorbu kontaktných niest v mitochondriálnych membránach, čím vytvárajú podmienky pre skvalitnenie vnútrobunkového prenosu energie. 5. Na-pumpa je v DS downregulovaná, RSa chráni jej funkčné vlastnosti.

Záver: Získané nálezy majú z časti kompenzačný charakter a možno ich interpretovať ako prejav adaptácie myokardu na trvalý metabolický rozvrat vyvolaný diabetes mellitus.

Z časti podporené grantmi VEGA 2/7157/21 a 2/6094/21.

HODNOTENIE KLINICKÉHO STAVU A TERAPIE U PACIENTOV S HYPERTENZIOU HOSPITALIZOVANÝCH NA INTERNOM ODDELENÍ NSP MYJAVA

Zongorová Z, Kyselovič J, 1Bacharová L, 2Guzy M.

FFUK, Bratislava, 1Medzinárodné laserové centrum, Bratislava, 2NsP Myjava

Úvod: Hypertenzia patrí medzi závažné ochorenia kardiovaskulárneho (KVS) systému. Napriek pomerne jednoduchej diagnostike zostáva veľa pacientov nediagnostikovaných a napriek terapeutickým možnostiam je terapia u určitej skupiny pacientov s hypertenziou neefektívna.

Cieľ: Cieľom tejto práce bolo zhodnotiť stav hypertenzie resp. štádium hypertenzie, koexistujúce ochorenia, liečbu a príčinu hospitalizácie pacientov s hypertenziou hospitalizovaných na internom oddelení NsP Myjava.

Materiál a metóda: V tejto práci sme retrospektívne hodnotili prepúšťacie správy pacientov s hypertenziou za obdobie január 1996 až december 1998. Celkovo sme hodnotili 258 pacientov vo veku 18 – 88 rokov.

Výsledky: 1. Takmer polovica pacientov, bez ohľadu na použitú klasifikáciu, mala najťažší stupeň hypertenzie. 2. Najčastejšie koexistujúcim ochorením (75 %) bola ischemická choroba srdca. 3. Napriek užívaniu často viac ako troch antihypertenzív súčasne sa nepodarilo normalizovať TK na nižšie hodnoty. Priemerná hodnota diastolického tlaku krvi bola 103 mmHg. 4. Kardiovaskulárne komplikácie boli najčastejšou príčinou hospitalizácie (35 %), cerebrovaskulárne komplikácie tvorili 17 %. 5. Čo sa týka antihypertenzných liečiv najväčší podiel tvorila trojkombinácia (74 %).