Použitie amiodarónu u detí
Vladimír Milovský
Bratislava, Slovenská republika

Zo Subkatedry detskej kardiológie SPAM, Detské kardiocentrum DFNsP, Bratislava
Do redakcie došlo dňa 23. 12. 1999; prijaté dňa 3. 5. 2000
Adresa pre korešpondenciu: Doc. MUDr. Vladimír Milovský, CSc., Detské kardiocentrum DFNsP, Limbová 1, 833 40 Bratislava

MILOVSKÝ V. Použitie amiodarónu u detí. Cardiol 2000;9(Suppl. 1):S33–S37
Amiodarón je antiarytmikum, pôvodne vyvinuté ako koronárne vazodilatancium. Neskôr sa zistili jeho antiarytmické účinky tretej triedy podľa klasifikácie Vaughana Williamsa. Počas klinických štúdií sa zistilo, že jeho účinok je komplexnejší a zahrňuje aj účinky ostatných tried. Pri akútnom i. v. podávaní ovplyvňuje vápnikový kanál, a preto je účinný najmä pri poruchách srdcového rytmu, ktorých súčasťou je abnormálna tvorba, alebo prevod vzruchu cez AV-uzol. Pri chronickom podávaní ovplyvnením sodíkového a draslíkového kanála predlžuje efektívne refraktérne periódy predsiení, komôr aj aberantných akcesórnych dráh. Nežiaduce účinky majú u detí rovnaké spektrum a klinickú závažnosť, ale sú menej časté ako u dospelých. Pri liečbe arytmií tehotnej matky alebo fetu amiodarónom sa u novorodencov zistil zvýšený výskyt hypo- a hypertyreóz, hypotonický syndróm a iné vývojové anomálie. V detskom veku u nás nie je liekom prvej voľby a podávame ho pri refraktérnych, alebo životohrozujúcich supraventrikulárnych a komorových tachykardiách, ak ich nie je možné liečiť rádiofrekvenčnou katétrovou abláciou.
Kľúčové slová: amiodarón – deti – poruchy srdcového rytmu – indikácie –fetus – nežiaduce účinky

MILOVSKÝ V. Amiodarone treatment in children. Cardiol 2000;9(Suppl. 1):S33–S37
Amiodarone is an antiarrhythmic drug, originally developed as a coronary vasodilatans. Its antiarrhythmic effects of the third class according to Vaughan Williams‘ classification were discovered later. In the course of clinical studies it was found that its effect was more complex and included effects of other classes as well. During acute i. v. administration it affects the calcium channel, and therefore it is effective especially in arrhythmias, part of which is an abnormal formation, or the transmission through the AV node. During chronic administration, by affecting the sodium and potassium channels, amiodarone effectively prolongs the atrial, ventricular and aberrant accessory pathways refractory periods. Side effects have an equal spectrum and clinical importance in children, but are less frequent than in adults. An increased occurrence of hypo- and hyperthyreoses, hypothonic syndrome and other development anomalies were discovered in neonates during the treatment of arrhythmias of pregnant mothers or fetus by amiodarone. It is not a first-line drug in the childhood and it is administered at refractory, or life-threatening supraventricular and ventricular tachycardias, unless it is possible to treat them by radiofrequency catheter ablation.
Key words: Amiodarone – Children – Arrhythmias – Indications – Fetus – Side effects

Úvod

Amiodarón bol syntetizovaný ako benzofuránový preparát v 60. rokoch pri hľadaní nových účinných koronárnych vazodilatancií a antianginóznych liekov. Skoro sa objavil jeho špecifický antiarytmický účinok s predĺžením intervalu Q–T na EKG, pre ktorý bol zaradený do samostatnej III. triedy antiarytmík. Neskôr sa zistil jeho komplexnejší účinok, farmakokinetika, biologická dostupnosť aj nežiaduce účinky. V experimentálnych a   klinických štúdiách sa zistilo, že u dospelých pri perorálnom podávaní je biologická dostupnosť 20 – 55 %, so slabým a predĺženým vstrebávaním v čreve a s enterohepatálnou recirkuláciou. Pri perorálnom podávaní sa účinok prejaví za 4 – 7 dní od začiatku podávania a trvá ešte do 45 dní od skončenia podávania. Z organizmu sa eliminuje približne 30 dní (1, 2). Výskyt nežiaducich účinkov vymedzil indikačné kritériá jeho použitia u detí na kritické, resp. životohrozujúce poruchy srdcového rytmu.

Klinické účinky

Klinické účinky amiodarónu u detí podobne ako u dospelých odrážajú komplexnosť jeho vlastností nielen ako antiarytmika III. triedy, ale aj účinky na iné iónové kanály v srdci. Pri akútnom podávaní pôsobí ako pôvodná látka predovšetkým na vápnikový kanál, pri chronickom perorálnom podávaní sa naplno prejavia účinky jeho metabolitu N-desetylamiodarónu na sodíkový a draslíkový kanál, ktorý sa uplatňuje najmä počas repolarizačnej fázy akčného potenciálu. Okrem toho má aj betablokujúci vplyv. Spomaľuje spontánnu sínusovú frekvenciu, predlžuje prevodový čas a refraktérne periódy v predsieňach, komorách, predlžuje interval Q–Tc a antegrádnu efektívnu refraktérnu periódu v akcesórnych dráhach. Spomalením prevodu cez AV-uzol a Hisov zväzok predlžuje interval P–Q a mierne rozširuje komplex QRS (1, 2, 3).

Indikácie použitia

Už v roku 1984 sa určili viac-menej trvale platné indikácie pre použitie amiodarónu u detí. Tieto sa neskôr potvrdili v  multicentrickej štúdii z  roku 1996. Amiodarón sa dnes odporúča používať najčastejšie pri život ohrozujúcich arytmiách, ak nezabrala iná konvenčná liečba, alebo u detí s  rizikom náhlej srdcovej smrti s abnormálnou hemodynamikou a dysrytmiou v anamnéze. Niekedy ale môže byť liekom prvej voľby, napr. pri pooperačnej junkčnej ektopickej tachykardii (JET).

Preto sa u detí indikuje pri nasledovných supraventrikulárnych a komorových arytmiách, ak ich nie je možné zrušiť rádiofrekvenčnou katétrovou abláciou ložiska, alebo reentry okruhu:

– s operovanými aj neoperovanými vrodenými chybami srdca, kardiomyopatiami, ak sú symptomatické, vyžadujúce si časté kardioverzie, ak sú incessantné (trvajúce viac ako polovicu dňa), ak sú spojené s vysokým pooperačným rizikom, alebo ak zhoršujú zlyhanie srdca

– bez vrodenej chyby srdca, ak viedli k synkopám, alebo ak arytmia nereagovala na liečbu bežnými antiarytmikami

Pri komorových tachykardiách sa nezistila taká účinnosť amiodarónu ako pri supraventrikulárnych tachykardiách a  tento variabilný účinok môže závisieť aj od charakteru arytmogénneho substrátu (4, 5).

Intravenózne dávkovanie amiodarónu

Iniciálne podávame amiodarón v opakovaných bolusoch 1 mg/kg počas 5 – 10 min až po celkovú dávku 5 mg/kg. Ak nedosiahneme účinok, rovnaká dávka 5 mg/kg sa zopakuje po 30 minútach. Potom sa v liečbe pokračuje kontinuálnou infúziou 10 – 15 mg/kg a deň. Inou alternatívou je podanie 5 mg/kg v infúzii počas jednej hodiny, s následnou kontinuálnou infúziou 5 – 15 mg/kg a minútu. Počas liečby je potrebné monitorovanie krvného tlaku a srdcovej frekvencie pacienta. Pre prípadnú nežiaducu bradykardiu by mala byť na oddelení možnosť zavedenia dočasnej kardiostimulácie. Po dosiahnutí želaného účinku sa niekoľko dní môže pokračovať nezmenenou dávkou v i v. infúzii a perorálne sa k nej pridá celodenná nasycovacia dávka, takže niekoľko dní môže byť kumulatívna dávka vyššia ako odporúčaná denná perorálna dávka. U niektorých pacientov možno prejsť po intravenóznej liečbe priamo na perorálne dávkovanie (5, 6).

Perorálne podávanie amiodarónu

Iniciálne počas 7 – 10 dní podávame 10 – 20 mg/kg alebo 250 – 500 mg/m2 a deň v dvoch dávkach, potom dávku znižujeme postupne v  7- až 10-dňových intervaloch podľa efektu terapie a pokojovej frekvencie až po udržiavaciu dávku 2,5 – 10 mg/kg alebo 65 – 250 mg/m2 a deň. Počas chronického podávania v pravidelných intervaloch kontrolujeme T3, T4, TSH a rT3, pečeňové testy, RTG pľúc a očné nálezy (4, 7, 8 ).

V kombinácii s inými antiarytmikami

Pretože amiodarón sa používa v liečbe refraktérnych arytmií, často sa pridá k inému antiarytmiku, ktoré samostatne nebolo účinné. Na druhej strane aj amiodarón podávaný samostatne nemusí byť taký účinný ako v kombinácii s inými antiarytmikami.

V kombinácii s digoxínom ho použili viacerí autori vtedy, ak digoxín sám nezrušil arytmiu. Vilain a spol. (9) porovnávali účinnosť digoxínu a amiodarónu pri prevencii rekurencie supraventrikulárnych tachykardií u dojčiat. Digoxín účinne prerušil tachykardie u 74 zo 114 detí, t. j. v 65 % prípadov. Amiodarón podávali samotný 22 a v kombinácii s digoxínom ďalším 36 dojčatám. Tachykardia sa prerušila u 56 detí, t. j. v 96,5 %. Nežiaduce účinky digoxínu zistili u 6 pacientov. Traja (z nich dvaja so syndrómom W-P-W) mali komorovú fibriláciu, ktorú museli prerušiť kardioverziou, dvaja mali výraznú sínusovú bradykardiu a u jedného sa vyskytlo náhodné predávkovanie. Ďalšie dieťa, ktoré malo súčasne gastroezofágový reflux, exitovalo náhle a pri pitve sa zistila zvýšená hladina digoxínu. V skupine detí, ktoré liečili amiodarónom, sa nevyskytol proarytmický účinok, ale 6 detí malo zvýšené hodnoty TSH a jedno krátkodobo liečili pre hypotyreózu. Amiodarón bol v tomto súbore výrazne účinnejší ako digoxín a nemal také závažné vedľajšie účinky ako digoxín.

Celiker a spol. (10) podávali amiodarón intravenózne 12 deťom s rôznymi supraventrikulárnymi a komorovými tachykardiami. Z nich 6 malo zníženú funkciu ľavej komory. Amiodarón sa u 11 detí pridal k inému, samostatne neúčinnému antiarytmiku, z toho 8krát k digoxínu. Amiodarón bol neúčinný u dvoch detí (s predsieňovou tachykardiou a syndrómom bradytachykardie). Čiastočne účinný bol u jedného dieťaťa s junkčnou ektopickou tachykardiou. U ostatných detí, t. j. v 77 %, prerušil záchvaty tachykardie bez zhoršenia funkcie ľavej komory. Pri chronickom podávaní zistili u jedného dieťaťa miernu hypotenziu a tri mali celulitídu. Liečbu neprerušili ani u jedného pacienta. Ani v  iných štúdiách sa nepozoroval zvýšený výskyt nežiaducich účinkov (5,6).

V kombinácii s propranololom sa jeho účinok hodnotil u 27 detí, prevažne dojčiat. Amiodarón sa podával v nasycovacej dávke 10 – 20 mg/kg a deň, udržiavacia dávka bola 3 – 20 mg/kg a deň. Ak nebol amiodarón účinný, pridal sa k nemu propranolol v dávke 2 – 4 mg/kg a deň. Sám amiodarón bol účinný len u štyroch zo 14, t. j. u 28 % detí do jedného roka, ale u 11 z 13, t. j. u 85 % detí starších. Ak sa deťom s arytmiami rezistentnými na liečbu amiodarónom pridal propranolol, bola táto kombinácia účinná u 8 z 10 detí do jedného roka a u obidvoch starších detí. Celkovo bola kombinovaná liečba účinná u 25 z 27 detí, t. j. u 93 %. Nežiaduce účinky typické pre amiodarón sa vyskytli u piatich detí, t. j. u 18,5 %. U dvoch detí sa zistila hypo-, u jedného hypertyreóza, u jedného tyreoiditída s hepatitídou. Jedno dieťa malo korneálne depozity a jedno bridlicovomodré sfarbenie kože. Každá z týchto komplikácií bola dôvodom na vysadenie amiodarónu (8).

V kombinácii s flekainidom bol účinný u 7 z 9 detí, t. j. u 78 %. Vrodenú junkčnú ektopickú tachykardiu prerušil u troch detí, supraventrikulárnu tachykardiu u  troch a komorovú tachykardiu u jedného pacienta. Neúčinný bol u dvoch pacientov s komorovou tachykardiou (11).

V kombinácii so sotalolom sa použil u dvoch zo šiestich pacientov s junkčnou ektopickou tachykardiou, ktorá viedla k zlyhaniu srdca. Táto kombinácia prerušila tachykardiu a postupne normalizovala funkcie myokardu u obidvoch pacientov (12).

V kombinácii s propafenónom sa v jednej štúdii zistil zvýšený výskyt nežiaducich účinkov, ktoré sa prejavili rozšírením komplexu QRS o viac ako 30 %, zhoršením dysfunkcie sínusového uzla s potrebou trvalej kardiostimulácie, alebo s abnormálnym predĺžením intervalu Q–Tc. Iní autori však zvýšený výskyt komplikácií pri tejto liekovej kombinácii nezistili (6,13).

Účinnosť amiodarónu

Čižmárová a spol. (7) udávali v súbore 20 pacientov s perorálnym podávaním amiodarónu vynikajúci účinok u 60 %, dobrý účinok u 30 % a zlyhanie liečby u 10 % pacientov. Dlhodobo podávali amiodarón 6 pacientom. Z komplikácií zistili u jedného pacienta miernu reštrikčnú poruchu ventilácie, ktorá sa upravila po znížení dávky. Drago a spol. (8) udávali lepšiu účinnosť samotného perorálne podávaného amiodarónu u väčších detí ako u pacientov do jedného roka. U väčších detí bola liečba účinná u 85 %, kým u malých detí len u 28 %. V kombinácii s digoxínom bola liečba úspešná u 9 % detí. Nežiaduce účinky sa vyskytli u piatich z 27 detí, t. j. u 18,5 %. Vilain a spol. (9) zistili naproti tomu účinnosť perorálneho amiodarónu samého alebo v kombinácii s digoxínom u dojčiat s opakovanými supraventrikulárnymi tachykardiami u 56 z 58 detí, t. j. u 96,5 %. Pre vysokú účinnosť a  nízky výskyt nežiaducich účinkov ho odporúčajú aj v tejto vekovej skupine pacientov ako liek prvej voľby.

Celiker a spol. (10) podávali amiodarón intravenózne v skupine 12 pacientov s 10 rôznymi typmi supraventrikulárnych a dvoma typmi komorových tachykardií. Amiodarón prerušil 10 z 13 epizód tachykardie, t. j. u 77 %. Čiastočne bol účinný u jedného pacienta, t. j. u 7,6 % a u dvoch, t. j. u 15,4 % bol neúčinný.

V multicentrickej štúdii ôsmich centier v USA liečili 40 pacientov s kritickými arytmiami, u ktorých boli neúčinné konvenčné antiarytmiká. Z 25 detí s pooperačnými tachyarytmiami bolo úspešne liečených 21, t. j. 84 %. Z 12 detí s komorovými tachykardiami bolo úspešne liečených sedem. Predsieňové tachykardie sa prerušili u 10 z 11 detí. Junkčnú ektopickú tachykardiu zrušil amiodarón u 13 zo 14 detí a tachykardie pri syndrómoch W-P-W prerušil u dvoch z troch liečených detí. Celkovo udávajú autori úspešnosť venóznej liečby u 71 % a čiastočnú úspešnosť u ďalších 23 % detí s celkovým zlepšením u 94 % pacientov. Priemerná nasycovacia dávka bola 6,3 mg/kg s následnou kontinuálnou infúziou u 50 % pacientov. Počas bolusovej dávky mali štyria pacienti miernu hypotenziu a jeden pacient mal bradykardiu liečenú dočasnou stimuláciou. Proarytmický účinok nezaznamenali ani u jedného pacienta (5).

Celkovo možno povedať, že amiodarón sám alebo v kombinácii s inými antiarytmikami je vysoko účinný pri celom spektre, najmä supraventrikulárnych arytmií u detí vo všetkých vekových obdobiach.

Nežiaduce účinky

U detí podobne ako u dospelých je výskyt nežiaducich účinkov daný jeho farmakokinetikou. Dlhý čas potrebný pre nástup terapeutického efektu ovplyvňuje aj čas prejavenia sa nežiaducich účinkov. Tieto sú u detí zriedkavejšie ako u dospelých, ale ak sa prejavia, majú rovnaké spektrum a sú rovnako závažné. Vyvolané sú akumuláciou amiodarónu v podobe cytoplazmatických teliesok v rôznych tkanivách. V súčasnosti sa predpokladá, že tieto telieska sú lyzozomálneho pôvodu. Majú lamelárnu štruktúru tvorenú nahromadeným fosfolipidovým materiálom, pretože amiodarón vytvára s lipidmi komplexy, ktoré inhibujú intralyzozomálne odbúravanie fosfolipidov fosfolipázami. Lamely teda predstavujú istú formu liekom vyvolanej lyzozomálnej tezaurizmózy, resp. liekom vyvolanej dyslipidózy. Preto sa môžu prejaviť prakticky vo všetkých orgánových systémoch (14). V prvej práci o liečbe detí amiodarónom na Slovensku boli opísané aj jeho nežiaduce účinky očné, kožné a pľúcne u štyroch z 20 liečených pacientov. Ďalší traja pacienti mali bradykardiu s hypotóniou (7).

Korneálne depozity sú prítomné takmer u všetkých detí a vymiznú po prerušení liečby.

Poruchy štítnej žľazy sú známou komplikáciou, vyniknú u detí a najmä u novorodencov, pretože môžu ovplyvniť ich somatický a psychomotorický vývoj. Hypotyreóza sa napríklad zistila u novorodenca s ortodrómnou tachykardiou vedúcou k zlyhaniu srdca, ktorému podávali amiodarón intravenózne 27 dní (15). Hypotyreóza vznikla aj u plodu, ktorý liečili amiodarónom pre perzistujúcu fetálnu tachykardiu. Vymizla po intraamniotickom podávaní L-tyroxínu a po nahradení amiodarónu iným antiarytmikom (16). V inej štúdii sa u 6 z 58 dojčiat zistil len zvýšený TSH a z nich len jedného pacienta krátko liečili pre hypotyreózu ( 9). Ako sme už uviedli, výskyt porúch štítnej žľazy sa prejavil aj pri kombinácii s inými antiarytmikami.

Kožné príznaky sa najčastejšie môžu prejaviť ako fotosenzitivita, alebo bridlicovité sfarbenie kože. Opísaný je aj hemoragický exantém (7, 8).

Neurologické účinky sa môžu  v útlom veku prejaviť ako syndróm poruchy non-verbálneho učenia. V neskoršom veku sa môžu prejaviť ako polyneuropatie, ktoré sa môžu vyskytnúť až u 25 % pacientov. Pretože sa vyskytujú aj u pacientov liečených inými antiarytmikami, nie sú špecifické len pre liečbu amiodarónom (17).

Pľúcne príznaky môžu vzniknúť už u malých detí obdobným mechanizmom ako u dospelých, teda priamym toxickým účinkom, aj imunologickým mechanizmom. U jedného dojčaťa liečeného amiodarónom pre nezvládnuteľné ortodrómne tachykardie pri Wolfovom-Parkinsonovom-Whiteovom syndróme sa zistili na RTG difúzne pľúcne infiltráty typické pre pľúcnu fibrózu, ktoré zmizli po prerušení liečby (18, 19).

Srdcové inklúzie sú zriedkavejšie ako v iných orgánoch. Našli sa napríklad u pacientov s idiopatickou dilatačnou kardiomyopatiou, dlhodobo liečených pre komorové tachykardie. V sarkoplazme väčšiny kardiomyocytov sa elektrónovým mikroskopom našli typické telieska s lamelárnou štruktúrou, podobné inklúznym telieskam v iných tkanivách (20).

Fetus a amiodarón

Liečba porúch rytmu matky počas tehotenstva musí vždy brať do úvahy aj potenciálne účinky amiodarónu na plod. Ak je arytmiou potenciálne ohrozený život matky, hlavným cieľom liečby je záchrana jej života. Preto sa v   indikovaných prípadoch používa amiodarón aj počas tehotenstva napriek tomu, že jeho molekula obsahuje 37 % jódu a transplacentárnym prechodom môže ovplyvniť vývoj plodu vo forme fetopatie. Okrem toho amiodarón prechádza aj do mlieka, čo môže ovplyvniť srdcovú frekvenciu a rytmus dojčeného dieťaťa. Transplacentárny prechod sa naopak využíva pri liečbe refraktérnych porúch plodu amiodarónom podávaným matke. V takomto prípade môžu byť aj plod aj matka ohrození vznikom typických komplikácií. Poruchy rytmu plodu sa v niektorých perinatologických centrách môžu liečiť aj priamym podávaním amiodarónu do umbilikálnej žily plodu. Indukcia teratogénnosti s možnosťou abnormálneho vývoja plodu (embryopatie) sa nedokázala. Foster (21) zozbieral údaje od 31 tehotných žien užívajúcich amiodarón a zisťoval jeho vplyv na plod. 22 detí bolo hneď po pôrode klinicky zdravých, dve boli hypotrofické. Jedno, ktoré bolo liečené intrauterinne pre fetálnu tachykardiu a hydrops, zomrelo na druhý deň. U dvoch matiek sa vyskytol spontánny abort, u ďalšej pacientky graviditu umelo ukončili pre bližšie nedefinované obavy z teratogénneho rizika. Údaje o ostatných plodoch neboli dostupné. Od šiestich detí získali laboratórne údaje o funkcii štítnej žľazy. Dve deti mali zvýšené sérové hodnoty T4 a  jedno malo hodnotu rT3 na hornej hranici normy. Tri deti mali predĺžený interval Q–Tc a dve mali bradykardiu. Žiadne dieťa nemalo klinické známky hypo- alebo hypertyreózy. Magee a spol. (16) zisťovali v Kanade vplyv liečby amiodarónom na 12 plodov a zistili u nich rôzne formy fetopatie. Štyri deti, ktorých matky užívali amiodarón spolu s betablokátormi, boli hypotrofické. Tri deti mali bradykardiu (jedno v kombinácii s betablokátorom). Jedno dieťa malo hyper- a jedno hypotyreózu. Dve deti mali príznaky zo strany CNS. Jedno dieťa malo psychomotorickú retardáciu s hypotóniou, hypertelorizmom a mikrognáciou, iné malo kongenitálny nystagmus so synchrónnou titubáciou hlavičky. Magee a spol. (22) použili štandardizované testy kognitívnych a jazykových zručností v skupine 10 detí a zistili, že po intrauterinnej expozícii amiodarónu nebol rozdiel v  IQ týchto detí oproti kontrolnej skupine. Avšak počas batolivého veku zistili horšiu jazykovú expresivitu a  u jedného dieťaťa aj globálne oneskorenie vývoja. V neskoršom veku zistili problémy s písomným prejavom, čítaním a  aritmetikou. Iní autori u dvoch detí po prenatálnej expozícii amiodarónu zistili tesne po pôrode znížené hladiny T4 a zvýšené hladiny TSH, teda laboratórne známky hypotyreózy pri normálnom klinickom stave. Patologické laboratórne parametre sa rýchlo normalizovali a  v  piatom roku života zistili normálny psychomotorický vývoj, normálny celkový, aj rečový a performačný inteligenčný kvocient (23).

Záver

Na základe dlhodobých skúseností s intravenóznym aj perorálnym podávaním amiodarónu sa väčšina autorov, okrem francúzskych, domnieva, že amiodarón by sa mal rezervovať len pre arytmie ohrozujúce život pacienta, alebo pre tie, pri ktorých zlyhala konvenčná antiarytmická liečba. V súčasnosti sa pri takýchto poruchách rytmu vo zvýšenej miere používa rádiofrekvenčná katétrová ablácia ektopického ložiska, alebo reentry okruhu. Vo Francúzsku sa pre nízky počet nežiaducich účinkov počas chronického podávania považuje aj za liek prvej voľby pri rôznych supraventrikulárnych arytmiách u dojčiat aj väčších detí, najmä pri ortodrómnych tachykardiách pri syndróme W-P-W. U nás ho ako liek prvej voľby používame len pri junkčnej ektopickej tachykardii vzniknutej v pooperačnom období po operácii vrodenej srdcovej chyby. Účinný je aj pri predsieňovej ektopickej aj reentry tachykardii, najmä pooperačne vzniknutom predsieňovom flutteri, pri AV-uzlovej reentry tachykardii a rôznych formách syndrómu W-P-W. Pri komorových tachykardiách taký účinný nie je, čo závisí aj od charakteru arytmogénneho substrátu. Jeho intravenózne aj perorálne dávkovanie je dobre prepracované, čo zabraňuje výskytu akútnych nežiaducich účinkov. Perorálne dávkovanie sa upravuje podľa klinického stavu pacienta a výsledkov neinvazívneho monitorovania. Podobne ako u dospelých, aj u detí pri perorálnom podávaní uplynie dlhý čas po nástup účinku. Ak chceme dosiahnuť rýchlejší a pretrvávajúci efekt, začneme ho podávať intravenózne a perorálne ho podávame 4 – 7 dní súčasne s venóznymi dávkami. Počas nasycovacej fázy pacienta hospitalizujeme a monitorujeme výskyt porúch rytmu, srdcovú frekvenciu a AV-prevod. Nežiaduce účinky sa zjavia tiež neskoro, konštantné sú korneálne depozity, menej často bývajú poruchy štítnej žľazy a kožné prejavy. Všetky príznaky však miznú po prerušení liečby, preto amiodarón patrí medzi stále používané účinné antiarytmiká u vybraných pacientov (4, 5, 6, 8, 9).

Literatúra

  1. Becker J, Kulbertus HE. Class III drugs. Amiodarone. Eur Heart J 1987;8(Suppl A):53–59.
  2. Nattel S, Talajic M. Recent advances in understanding the pharmacology of amiodarone. Drugs 1988;36:121–131.
  3. Kolatsky JT, Folmer CH, Starmer CF. Channel specificity in antiarrhythmic drug action. Circulation 1990;6:2235–2242.
  4. Garson A, et al. Amiodarone treatment of critical arrhythmias in children and young adults. J Am Coll Cardiol 1984;4:749–755.
  5. Perry JC, et al. Pediatric use of intravenous amiodarone: Efficacy and safety in critically ill patients from a multicenter protocol. J Am Coll Cardiol 1996;27:1246–1250.
  6. Figa FH, Gow RM, Hamilton RM, Freedom RM. Clinical efficacy and safety of intravenous amiodarone in infants and children. Am J Cardiol 1994;74:573–577.
  7. Čižmárová E, Vršanská V, Bzdúch V, Mašura J, Halás M. Amiodarón v liečbe kardiálnych arytmií u detí. Čs Pediat 1983;38:77–82.
  8. Drago F, Mazza A, Guccione, et al. Amiodarone used alone or in combination with propranolol: A very effective therapy for tachyarrhythmias in infants and children. Pediat Cardiol 1998;19:445–449.
  9. Vilain E, Bonnet D, Acar P, Aggoun Y, Sidi D, Kachaner J. Recommendations for the treatment of recurrent supraventricular tachycardia in infants. Arch Pediat 1998;5:133–138.
  10. Celiker A, Ceviz N, Ozme S. Effectiveness and safety of intravenous amiodarone in drug-resistant tachyarrhythmias of children. Acta Paediat Japon 1998;48:567–572.
  11. Fenrich AL, Perry JC, Friedman RA. Flecainide and amiodarone: combined therapy for refractory tachyarrhythmias in infancy. J Am Coll Cardiol 1995;25:1195–1198.
  12. Cilliers AM, du Plessis JP, Clur SA, Dateling F, Levin SE. Junctional ectopic tachycardia in six pediatric patients. Heart 1997;78:413–415.
  13. Bauersfeld U, Gow RM, Hamilton RM, Izukawa T. Treatment of atrial ectopic tachycardia in infants less than 6 months old. Am Heart J 1995;129:1145–1148.
  14. Dake MD, et al. Electron microscopic demonstration of lysozomal inclusion bodies in lung, lymph nodes and blood leucocytes of patients with amiodarone pulmonary toxicity. Am J Med 1985;70:506–512.
  15. Gandy J, Wonko N, Kantoch MJ. Risks of intravenous amiodarone in neonates. Can J Cardiol 1998;14:855–888.
  16. de Catte L, de Wolw D, Smitz J, Bougatef A, de Schepper J, Foulon W. Fetal hypothyroidism as a complication of amiodarone treatment for persistent fetal tachycardia. Prenatal Diag 1994;14:762–765.
  17. Magee LA, Downar E, Sermer M, Boluton BC, Allen LC, Koren G. Pregnancy outcome after gestational exposure to amiodarone in Canada. Am J Obstet Gynecol 1995;172(časť 1):1307–1311.
  18. Martin WJ. Mechanisms of amiodarone pulmonary toxicity. Clin Chest Med 1990;11:131–138.
  19. Bowers PN, Fields J, Schwartz D, Rosenfeld LE, Nehgme R. Amiodarone induced pulmonary fibrosis in infancy. PACE 1998;21:1665–1667.
  20. Arbustini E, et al. Endomyocardial biopsy finding in two patients with idiopathic dilated cardiomyopathy receiving long-term treatment with amiodarone. Am J Cardiol 1991;67:661–662.
  21. Foster CJ, Love HG. Amiodarone in pregnancy.Case report and review of the literature. Int J Cardiol 1988;20:307–316.
  22. Magee LA, Nulman I, Rovet JF, Koren G. Neurodevelopment after in utero amiodarone exposure. Neurotoxicol-Teratol 1999;21:261–265.
  23. Grosso S, Berardi R, Cioni M, Morgese G. Transient neonatal hypothyroidism after gestational exposure to amiodarone: A follow–up of two cases. J Endocrinol Invest 1998;21:699–702.
(c)1999 by Symekard s.r.o.