Jednou z  tém 3. stretnutia odborníkov, ktoré v dňoch 9. a 10. marca 2001 zorganizovala Slovenská kardiologická spoločnosť (SKS) bola „Diagnostika a možnosti liečby akútnej pľúcnej embólie“. Podkladom tohto rokovania boli „Odporúčané postupy v diagnostike a manažmente akútnej pľúcnej embólie,“ ktoré boli publikované ako oficiálny materiál Európskej kardiologickej spoločnosti v augustovom čísle European Heart Journal minulý rok. Táto téma koordinovaná prim. MUDr. G. Kamenským, CSc. a prof. MUDr. I. Riečanským, CSc. bola na programe 10. marca (v sobotu) a bola venovaná pamiatke prof. MUDr. Vladimíra Haviara.

V priebehu štyroch hodín sa v prednáškach vybraných domácich autorov prebrala celá podstatná matéria pľúcnej embólie, od epidemiológie, patofyziológie, cez klinický obraz, diagnostiku pľúcnej embólie a hlbokej žilovej trombózy s dôrazom na zobrazovacie techniky, až po liečbu a prevenciu akútnej pľúcnej embolie. Celé rokovanie, ktoré prebehlo na veľmi dobrej odbornej úrovni s bohatou diskusiou, sa tešilo veľkému záujmu našej lekárskej verejnosti (veď aj cez sobotňajší víkend ho sledovalo takmer 200 poslucháčov).

Problematika pľúcnej embolie (PE) je veľmi aktuálna a medicínsky závažná, keďže tromboembolická choroba je po ischemickej chorobe srdca a hypertenzii tretím najčastejším kardiovaskulárnym ochorením a súčasne po akútnom infarkte myokardu, náhlej mozgovocievnej príhode aj treťou najčastejšou príčinou akútnych smrtí z pomedzi srdcovocievnych chorôb. Mnohé z príspevkov, ktoré odzneli v odbornom programe budú publikované v našom odbornom časopise, preto sa obmedzím stručne iba na súhrnné konštatovanie, ako ono vyplynulo z celého rokovania, je nespochybniteľné, že pľúcna embólia sa manifestuje mnohými veľmi pestrými variabilnými formami, ktoré stále unikajú pozornosti lekárov a diagnostickým možnostiam. Ak sa má PE diagnostikovať, musí sa na ňu myslieť. Je to veľmi dôležité a pre pacienta život zachraňujúce si uvedomiť a do klinickej praxe vniesť, že dnes už poznáme profil rizikového pacienta pre PE (tesný, kauzálny k hlbokej žilovej trombóze), a teda môžeme účinne preventívne konať.

Hoci na Slovensku nedisponujeme zdravotnou prístrojovou technikou, ktorá by zodpovedala súčasným špičkovým kritériám (najmä v oblasti rádionuklidových a invazívnych metód), predsa túto techniku (najmä ultrazvukovú) dostatočne nevyužívame na diagnostiku PE. S týmto postupom súvisí následná úroveň terapie PE. Potrebné je ju zdynamizovať, zvýšiť terapeutickú odvahu a nepomerne viac používať trombolytickú liečbu, ktorá by sa mala podať všetkým pacientom s masívnou PE, pokiaľ nie je absolútne kontraindikovaná. Nevyhnutne treba zúžiť „ časové okno“, ktoré uplynie medzi vznikom príhody a začatím adekvátnej liečby. Rozhodujúcu úlohu tu zohráva lekár (ľudský faktor), ktorý musí dosiahnúť takú odbornú úroveň, ktorá by v čo najväčšej miere eliminovala súčasné domáce objektívne ťažkosti a nedostatky a tak viedla k spoľahlivým terapeutickým výsledkom.

Spojenie témy PE s osobnosťou prof. MUDr.Vladimíra Haviara (obrázok 1) nebolo náhodné, práve naopak. Dôvodov, aby sme si pripomenuli jeho prácu a odkaz pre slovenskú kardiológiu je viacero. Prvým a bezprostredným je odborný vedecký vklad profesora Haviara do problematiky PE, ktorej sa venoval prakticky celý svoj profesionálny život. Z početných vystúpení na odborných fórach svedčí o tom najlepšie Kardiologický deň, ktorý usporiadala Slovenská kardiologická spoločnosť 13. júna 1975 v Bratislave. Hlavnou súčasťou programu bola panelová diskusia na tému: Diagnostika a terapia tromboembolickej choroby. Autorom scenára a moderátorom bol práve prof. Haviar. Členovia panelu boli zväčša pracovníci II. nternej kliniky LFUK: dr. Havlínová, dr. Riečanský, dr. Šimková, dr. Urbanová, dr. Zelenay, dr. Žiška, ďalej dr. Pecháň z I. internej kliniky, dr. Rajniaková z Kliniky nukleárnej medicíny a dr. Hrubišková z Kliniky hematologie a transfuzie. Celistvý syntetizujúci pohľad autora na tromboembolickú chorobu (TECH) rezonoval počas celej diskusie.

Prof. Haviar nazýval TECH pre jej pestrosť a variabilnosť od nepostrehnuteľnosti až po dramatickú, urgentnú, so životom nezlučiteľnú situáciu v zhode s anglosaskými autormi mysterióznou chorobou. Pri nej sa naplno prejavili diagnostické majstrovstvo, klinická intuícia a predovšetkým neočakávaná a prekvapujúca terapeutická úspešnosť prof. Haviara. Svoje názory na TECH v skrátenej, ale obsahovo hutnej forme zverejnil v roku 1989 v časopise Praktický lekár v rubrike „Dopisy redakci“ pod názvom „ Pľúcna tromboembolická choroba (PTECH) ako nová klinická jednotka v internej medicíne“ (Prakt. Lék.,1989,69(10):398–399).

Jadrom koncepcie prof. Haviara je vyňatie sukcesívnej (chronickej) pľúcnej embolizácie zo systému TECH a chápanie tejto formy ako osobitnej samostatnej klinickej jednotky vnútorného lekárstva. Viedol ho k tomu odlišný klinický obraz od akútnej (masívnej) PE, ktorú považoval za doménu chirurgov, resp.invazistov, ako aj úspechy konzervatívnej liečby. Veľký dôraz kládol na starostlivý anamnestický rozbor a vyhodnotenie v podstate chudobného klinického obrazu, v ktorom pri diferenciálnej diagnostike treba starostlivo odlišovať ischemickú chorobu srdca a dysrytmie rôznej genézy. V liečbe ako jeden z prvých u nás pred desiatkami rokov na prvé miesto dával dôslednú dlhodobú (minimálne 3 mesiace) antiagregačnú liečbu malými dávkami heparínu a acylpyrínom a dôslednú prevenciu a liečbu tromboflebitíd a flebotrombóz (aj povrchových – pijavice). V netradičnom pohľade na TECH sa zreteľne prejavuje originalita myslenia prof. Haviara. Toto myslenie, pochopiteľne ohraničené sumou vtedajších znalostí, je aj v súčasnosti podnetné, provokujúce a hodné obdivu.

Druhým dôvodom je spomienka na prof. Haviara, pretože v tieto predjarné, marcové dni, uplynulo už päť rokov od jeho smrti (4.marca 1996). Profesora Haviara, ktorý v rokoch 1948 – 1978 bol prednostom II. internej kliniky Lekárskej fakulty UK v Bratislave, môžeme plným právom považovať za „otca modernej slovenskej kardiologie“, keď tvorivo nadväzoval na prácu svojho učiteľa prof. MUDr. Jaroslava Sumbala, ktorý stál na rozhraní 20. a 30. rokov 20.storočia na podnet prof. MUDr. Kristiána Hynka pri zrode slovenskej kardiológie.

Prof. Haviar pod vedením a vplyvom prof. Sumbala zúročil svoj talent, vypracoval sa na všestrannú osobnosť, ktorá určila smer povojnového vývoja slovenskej kardiológie a ktorá pozitívne ovplyvnila celú československú kardiológiu a vtisla jej medzinárodný rozmer. Bol predovšetkým vynikajúci klinik. V práci pri posteli chorého sa plne uplatnila jeho tvorivá invencia a klinická intuícia. Takýto prístup viedol často k odvážnym a nie vždy prijímaným záverom. Avšak osobité a svojské sa v priebehu času prejavilo ako podnetné riešenie ukazujúce správne smery a postupy. Bolo to tak pri zavádzaní včasnej mobilizácie pacienta s akútnym infarktom myokardu v priebehu 60 tych rokov, pri úlohe stresu v etiopatogenéze niektorých srdcových chorôb, ako to koncipoval vo svojom habilitačnom spise z roku 1946 ešte pred Selyem, pri funkčnom ponímaní srdcových oziev a ich diagnostickej cene pri srdcovom zlyhaní. Zaviedol prioritne na Slovensku po svojom návrate zo študijného pobytu v USA katetrizáciu srdca (1949 – 50), stál pri zrode slovenskej kardiochirurgie (v rokoch 1951 – 53), vybudoval prvú Koronárnu jednotku na Slovensku v roku 1965, inicioval prvú transplantáciu srdca v strednej a východnej Európe, ktorá sa uskutočnila na II. chirurgickej klinike v roku 1968.

Prof. Haviar patril medzi zakladajúcich členov Slovenskej kardiologickej spoločnosti a bol členom jej prvého predsedníctva. Počas dlhoročnej a záslužnej práce v Lekárskej spoločnosti zastával aj ďalšie vrcholné funkcie v internistickej spoločnosti (člen predsedníctva), v Spolku slovenských lekárov (dlhoročný predseda), ale najmä v kardiologickej spoločnosti.

Prof. Haviar sa ako prvý Slovák stal v rokoch 1954 až 1960 predsedom Československej kardiologickej spoločnosti, a v roku 1969 aj prvým predsedom novokonštituovanej Slovenskej kardiologickej spoločnosti. Vo funkcii zotrval do roku 1973, kedy musel z vedenia spoločnosti nútene odísť vzhľadom na jeho spoločenské aktivity v demokratizačnom procese v roku 1968. Nebolo to pre prof. Haviara ľahké obdobie a spolu s ním pre nás všetkých, ktorí sme na II. internej klinike ako jeho najbližší spolupracovníci a žiaci pôsobili. Nezatrpkol, aj keď ho skrivodlivosť bolela, veď SKS bola jeho dielom. Zvíťazil jeho filozofujúci nadhľad, pozitívny prístup k životu, naďalej odborne a vedecky pracoval. Presvedčivý dôkaz o tom prináša medzi iným jeho hlboké ponorenie sa do problematiky tromboembolickej choroby, ako som sa to snažil podrobnejšie ukázať.

Výrazom ocenenia odbornej práce prof. Haviara bolo jeho menovanie v 1966 za čestného experta Svetovej zdravotníckej organizácie pre rehabilitáciu v kardiológii. V tejto funkcii aj za krátky čas aktívnej práce v rokoch 1966 – 1971 (neskôr mu bola činnosť z politických dôvodov znemožnená) podstatne prispel k rozvoju rehabilitácie po infarkte myokardu vo svete a k jej metodickej unifikácii. Ocenením medzinárodnej autority prof. Haviara bola jeho nominácia za vedúceho oddelenia kardiovaskulárnych chorôb SZO v Ženeve, čo sa však za vtedajšej situácie nerealizovalo.

Povolanie lekára a post univerzitného profesora chápal prof. Haviar vždy vo vzťahu k spoločnosti. Ako skutočnému humanistovi bol mu vlastný kladný, aktívny postoj ku všetkým životným otázkam. Angažoval sa v čase slobody, ale čo je oveľa záslužnejšie aj v čase útlaku a poroby. V domácom protifašistickom odboji preukázal osobnú statočnosť a s nasadením vlastného života prispel k záchrane väznených a pomáhal postihnutým rodinám.

Prof. Haviar ako výrazná osobnosť sa presadil na dlhé obdobie aj v našom verejnom – zdravotnom a politickom živote. Po oslobodení v roku 1945 sa stal povereníkom SNR pre zdravotníctvo pre západnú časť Slovenska, ako člen Demokratickej strany v rokoch 1945 – 46 poslancom NS, kde zastával funkciu podpredsedu zdravotníckeho výboru, v rokoch 1968 až 1970 bol poslancom SNR a predsedom jej výboru pre veci zdravotnícke. Od roku 1948 do roku 1953 bol vedúcim odboru zdravotníctva mesta Bratislavy a od roku 1955 do roku 1960 hlavným internistom Slovenska. Po páde totalitného režimu sa na pôde SNR opäť angažoval pri reforme nášho zdravotníctva.

Toto stručné spomínanie na prof. Haviara si dovoľujem uzavrieť časťou z jeho myšlienkového odkazu: „Všetko okolo nás sa zrýchľuje. Rýchlosť vpadla do nášho života, narúša kontakty s tradíciou. Táto tradícia potom prestáva existovať, hlavne v mysliach nastupujúcej generácie začínajúcej žiť sebavedome, požadovačne a len pritomnosti, pričom ju vôbec, alebo len málo zaujímajú veci minulé. Je však potrebné zachovať plynulý prechod myšlienok a názorov z minulosti. Neuvedomuje si, že naši predchodcovia svojimi vedomosťami a prácou podstatne prispeli k nášmu formovaniu, boli skromnejší, rozmýšľali prirodzenejšie a videli človeka vždy ako súčasť prírody a nie ako nadradeného vládcu.“

Tieto obsahovo bohaté, múdre myšlienky sú nanajvýš aktuálne a hodné nášho zamyslenia a podnetom na zmenu životného postoja. Bude to napĺňanie jedného z odkazov, ktoré nám zanechal prof. MUDr. Vladimír Haviar, vynikajúci človek, lekár, učiteľ, prvý v plnom význame slova slovenský moderný kardiológ.

Prof. MUDr. I. Riečanský, CSc.